nedeľa 12. októbra 2014

04 Brat slečny Park




Luhanové dni ďalej pokračovali. Chodil do práce, zoznamoval sa s novými prírastkami, ktoré mu slečna Park ukazovala. Naučil sa dokonca ošetrovať niektoré rany. Doma sa rozprával s Chenom každý večer o práci. Keď prišiel domov Kai, Luhan mal už väčšinou namierené spať a tak nič okrem slovíčka ahoj, nevypustil zo svojích pier. Tiež sa nezmenila Luhanová tradícia robiť Kaiovi zázvorový čaj. Jedného dňa dokonca dostal lístoček na vankúš s nápisom “ďakujem”.




Luhan došiel domov po práci a dal do kúpeľne vysušiť premočený dáždnik. Vonku pršalo a to mu spôsobilo trochu horšiu náladu. Keby aspoň nebolo tak chladno. Pocit, že sa blíži jeseň bol veľmi energie uberajúci.




“Chen?” Oslovil ho Luhan už sediaci za stolom s večerou pred nosom. Chen nič nepovedal iba sa otočil s jeho vždy rovnakým úprimným úsmevom. Luhan si všimol, že je na ňom niečo v poslednej dobe divné. “Máš problémy v práci?” Chen na neho s prekvapením pozrel. Pokrútil hlavou.




“Naopak, práca ide stále lepšie. Máme veľa objednávok, preto si niekedy privstanem aby som stihol večer prísť a urobiť večeru.” Luhan sa na to usmial. Bol veľmi starostlivý. Dojedol ako vždy chutnú večeru a išiel na chvíľku do obývačky. Potom sa vrátil naspäť a zaujal rovnaké miesto za stolom. Chen už tiež dojedal svoju večeru. Luhan vytiahol z peňaženky peniaze a položil ich do stredu stolu. “Postupom času ti dám viac.” Usmieval sa. Chen len prekvapene pozeral. Nič nepovedal iba chvíľku hľadel na tie kusy papieru.




“Musím ti platiť. Bývam tu vďaka tebe. Nemusím trpieť v rodine v akej som trpel a všetko iba vďaka tebe. Môžem sa slobodne rozhodovať vo všetkom čo potrebujem. Staráš sa o mňa Chen a to ma ani nepoznáš.” Chen prikývol.




“Nemusíš sa ale stresovať. Príjmem od teba peniaze vždy keď mi ich dáš. Ak sa stane že si budeš niečo musieť zaplatiť, stačí povedať a nemusíš mi dať.” Luhan sa len usmial a nalial si plný pohár džúsu.




“Chen môžem sa ťa opýtať niečo osobné?” Chena táto náhla odbočka od témy zaujala a len prikývol. Nevadilo by mu keby sa ho Luhan pýtal na celý jeho životný príbeh.




“Ten kamarát, s ktorým si bol cez noc…” ani nedopovedal otázku a Chen otvoril ústa.




“Vyspali sme sa spolu.” Lunan mu pozrel priamo do očí. Videl na ňom, že tam nekončí.




“Páči sa mi od kedy som ho prvý krát videl. Nechcel som sa s ním vyspať ale keď on bol tak náruživý. Teraz to trochu ľutujem.” Odpil si. “Vieš, možno som sa rýchlo zaľúbil ale dúfam, že ma to prejde. Ráno už vedľa mňa neležal. Zanechal mi len lístoček. Vraj sa nemôžeme teraz stretávať. Musím počkať mesiac, kým sa stretneme zas. Budem mu vraj chýbať a vraj ma chce vidieť opäť. Ale Luhan ja neviem, či tomu môžem dôverovať.” Pozrel smutne. Luhan sa opäť v duchu preklínal. Nevedel, čo mu má v tej sekunde povedať no potom mu niečo napadlo.




“Chen pozri sa takto. Za svoj život som toho veľa nevyskúšal. Nebol som na veľa miestach. Nepoznal som veľmi veľa ľudí ale naučil som sa jednu vec. Ľudia musia niekedy konať tak, ako nechcú. Je to nutné aby dosiahli svoj cieľ. Verím, že to čo urobil, bolo pre dobrú vec pre vás oboch. Neopustil ťa. Iba teraz nemôže byť s tebou. Nepátraj po tom aký má dôvod. Dôveruj mu ak to tvoje srdce tak cíti. Ak sa ti za mesiac neozve, vieš že ti klamal. Dokým nemáš dôkaz tak sa netráp.” Usmial sa a postavil sa. Išiel do sprchy a nechal Chena premýšľať.






Predsa len sa ukázalo slnko na oblohe. Bol to krásny deň. Luhan skončil trochu skôr v práci a išiel do internetovej kaviarne. Objednal si horúcu čokoládu, pretože na ňu dostal veľkú chuť. Otvoril si svoje emaily. Nečakal nič dôležité. Z pomedzi 52 nových emailov zahŕňaujúcich spamy našiel iba jeden zaujímavý.




“Ahoj Luhan.




Dopočul som sa, že študuješ v Kórey! To je úžasné! Ge, prečo si mi nič nepovedal? Myslel som, že by som bol prvý, ktorému by si sa s niečim takýmto pochválil. Nevadí, tvoji rodičia povedali, že ti dali telefón ale vraj si stratil číslo a ešte nemajú tvoje nové. No nevadí. Snáď mi odpíšeš.




A neuveríš čo?! Prídem už túto sobotu ťa pozrieť. Nemôžem môjho podivného kamaráta nechať len tak samého uprostred Kórey, nie? Pozrel by si sa mi prosím na nejaký hotel? Niečo v centre prosím. Haha. Prosím hneď ako budeš mať telefón mi zavolaj. Pošlem ti ešte presný príchod na letisko, ak ma tam budeš čakať, budeš ten najlepší gege! ♥




Tvoj jediný a milovaný ZiTao.”





Luhan pozeral na obrazovku s vypúlenými očami a pootvorenými ústami. Čo mu jeho rodičia natrepali? Tak oni sú ešte tak drzí takto klamať? Bol na druhej strane rád. Vôbec sa o neho nezaujímajú a to je podstatné. Odpísal Taovi, že sa na neho veľmi teší a že mu vybaví ubytovanie. V skutočnosti sa nielen že tešil, ale nevedel či z toľkého nadšenia zaspí. Tao bol jeho veľmi dobrý kamarát. Poznal ho najdlhšie a hoci nebol s ním tak často, veľa krát mu pomohol.





“Chen mám na teba veľkú prozbu!” Klakol si Luhan na kolená vo dverách do Chenovej izby. Chen s laptopom na stehnách a perinou skoro po krk na neho prekvapene pozeral spoza obrazovky. “O čo ide Luhan?” Naklonil na bok hlavu. Luhan sa postavil a začal mierne poskakovať. Tlieskal si pri tom rukami a začal akoby tancovať. “Príde mi kamarát z Číny! Prosím že tu môže prespať dokým sa nevráti? Prosíím!” Začal sa točiť dokola ako splašený. Chen sa len pousmial nad jeho detinským chovaním. Prvý krát ho videl takého živého. Akoby mu to predsa len mohol zatrhnúť? Nechce ho vidieť v slzách ale presne takto, šťastného. Vyzeral pred jeho očami ako desať ročné dieťa, ktoré sa teší na horskú dráhu. Ukázal mu palec hore. “Jasné, že môže. Neviem sa dočkať.”




Luhan sa prestal točiť a len na neho prekvapene pozrel. V tom sa rozbehol priamo na Chena. Vôbec si neuvedomil dôsledky svojho konania, keď v tom ho zabolela hlava a padol vedľa postele. Chen nerozumel, čo sa to deje tak ho chcel zdvihnúť. V tom Luhan len polapal po dychu a stratil silu vo svaloch. Nedokázal sa brániť keď mu stiekla slza po líci a zavrel svoje oči. Chen ho pridržal, aby opäť nepadol. Cítil, ako moc sa v jeho zovrätí uvoľnil. “Luhan?... Luhan!!” Kričal na neho, ale Luhan sa už neozýval.






“Pán Kim Jongdae?” Oslovila Chena sestrička ako nervózne čakal v čakárni. “Luhan je na tom veľmi dobre. Už sa prebudil ale opäť zaspal. No už viac nie je v bezvedomí. Je nám to ale veľmi ľúto, nevieme prísť na to, prečo odpadol. Je pravdepodobné, že mal veľké bolesti hlavy, že to jeho telo nedokázalo vydržať.” Chen sa poďakoval, to bolo jediné čo dokázal povedať.




“Ráno ho môžeme prepustiť.” Oznámila. Chen išiel do jeho izby a sadol si potichu na stoličku. Sledoval ho. Vyzeral úplne normálne. Toto bolo druhý krát za takú krátku dobu, čo Luhan odpadol. Tento krát už nevyčkával doma ako sa preberie, ale hneď ho vzal do nemocnice. Dostal od Kaia správu, že príde hneď ako skončí práca. Už bolo približne jedenásť hodín, keď Kai prišiel do izby a sadol si k Chenovi.




“Ako sa mu to prihodilo?” Chen si len povzdychol. “Zvalil sa na mňa.” Nepozrel sa na Kaia ale mohol cítiť jeho prekvapený pohľad. Kai si pokrútil hlavou pre seba a moc nerozprával aby náhodou Luhana nezobudil. Do rána potreboval odpočinok. Obaja odišli z izby, aby mali priestor sa rozprávať.




“Prvý krát, keď odpadol, objímal ma. Keď si mi teraz povedal, že odpadol pri tom ako sa na teba zvalil, napadlo mi, že by to mohlo byť pri návaloch emócií. Potom som si ale spomenul, že už som ho raz objímal a bol úplne v poriadku.” Chen na neho zdvihol obočie.




“Ty si ho objal a on to prijal? Sám sa čudujem tomu, že za mnou došiel a objal ma. Hovoril mi, že dotyky nemá rád.” Kai na neho pozrel a zamračil sa.




“Nemá rád dotyky? Možno má nejakú traumu z minulosti.” Pomyslel si. Chen mu nerozprával o Luhanovi moc. Mal ale pocit, že to čo povedal nie je to čo si v skutočnosti myslí. Aký je skutočný dôvod Luhanových obáv s kontaktom s druhou osobou?






“Máš brať tieto tabletky. Vraj ti to pomôže na imunitu.” Luhan si na Chenové slová len povzdychol ako sedel na gauči v obývačke. Kai sedel na kresle hneď vedľa a odpíjal si z jeho milovaného zázvorového čaju. “Aspoň mi povedz, že ich budeš brať. No ták Luhan bojím sa o teba!” Naliehal Chen keď prudšie položil flaštičku na stôl. Luhanom to mierne myklo. Pozrel sa trochu bojazlivo na Chena a prikývol. Trápil sa z toho, že spôsobuje toľké starosti. Musí byť opatrnejší a dávať si pozor na to čo robí. Takto to nemôže dlho pokračovať. Otvoril flaštičku a dal si jednu z tabletiek do úst. Zobral pohár vody zo stola, ktorý mu Chen pripravil a odpil si. “Ďakujem.” Povedal Chen pred tým než odišiel z izby. Kai práve dopíjal svoj čaj a pozrel trochu smutne Luhanovi do očí.




“Dávaj si na seba pozor.” Povedal len, keď tiež odišiel z miestnosti preč. Zavrel sa do svojej izby a pritiahol si nohy k telu. Položil hlavu na kolená ako si objal nohy rukami a premýšľal. Čo sa to opäť Luhanovi stalo? Od kedy sa stal ten incident v noci, neprehovoril s Luhanom viac ako desať slov denne. Chcel by, aby ho opäť prišiel navštíviť do práce a robil mu spoločnosť až domov. Spomenul si, ako bol vtedy rád. Naozaj rád. Už dlhú dobu sa cíti divne. V jeho živote nastal prevrat a on musí žiť s nepríjemným pocitom a spomienkami ďalej. Je na to ale úplne sám. Nerozpráva sa s nikým. Ani s Chenom poslednú dobu nepreberá ani to minimum, ktoré zvykli pred tým, než našli Luhana. Nemal mu to za zlé, bolo to skôr tým, že Chen mal posledne veľa práce. Asi by si mal odpočinúť. Dnes predsa len nemá prácu. Môže to využiť spánkom. Minulú noc sa moc nevyspal, pretože sa strachoval nie len o Chena ale aj o Luhana.






Luhan miloval ten dotyk jeho rúk so srsťou malého šteniatka. Musel mu obviazať pravú labu, pretože ho pokúsal susedov pes. Preto vlastne tento jedinec skončil v útulku. Luhan mu s obviazanou labkou mierne zatriasol a psík na neho zdvihol hlavu. Luhan si ho zobral do náručia a začal sa s ním točiť. V tom došla dnu slečna Park. “Luhan, je milé vidieť, ako si rozumieš s našími zvieratkami.” Tešila sa. Luhan jej prikývol a položil šteňa do jeho pelechu. “Som šťastný, že tu môžem pracovať.” Mierne sa poklonil. Všimol si, že za jeho vedúcou stojí nejaký mladý, veľmi sviežo vyzerajúci chlapec.




“Toto je Park Chanyeol, môj brat. Prišiel sa na teba pozrieť ako pracuješ.” Usmiala sa a Chanyeol sa poklonil. Tak isto urobil aj Luhan. Obaja sa rozprávali keď spolu doplnili žrádlo psom, pretože tých ešte musel Luhan chvíľku obskakovať. Netrvalo dlho, keď mali obaja svoju prácu dokončenú.




“Luhan, mohli by sme sa porozprávať v mojej kancelárií?” Luhan prikývol. Išli spolu obaja pár uličkami do zadu budovy, kým sa dostali do jeho spomínanej kancelárie. Luhan sa usadil na sedadle oproti Chanyeolovmu stolu.




“Povedal si mi, že si sa sem presťahoval kvôli práci však?” Luhan prikývol. Chanyeol chvíľku vyťahoval nejaké šanóny, keď v tom vytiahol jeden zakladač s papiermi. V jeho rukách sa ocitla fotografia nejakého mladíka a položil ju na stôl, k Luhanovi hlavou hore. Luhan na ňu najskôr pozrel zmätene, no potom si uvedomil, že toho človeka pozná.




“Poznáš ho však?” Luhan len prekvapene prikývol. Chanyeol sa pousmial. “Je to môj lekár u nás v Číne.” Povedal Luhan. Chanyeol sa stále usmieval a so sebavedomím pokračoval. “Volá sa Wu Yifan a pracuje už nejaké tie štyri roky pre svojho otca. Od kedy prijal svoju pozíciu, mal ťa pod dohladom Luhan.” Luhan na sucho preglgol. Nikdy nič svojmu doktorovi najavo nedával. Vždy sa snažil všetko čo sa týkalo jeho tela zakryť.




“Doktor Wu mi povedal, že si odmietal spolupracovať, keď si k nemu chodil na prehliadky. Vraj si ich často vynechal. Za tú dobu si ale stačil všimnúť, že s tebou niečo nie je v poriadku.”




Luhan pokrútil hlavou. “Ja, nechcem sa o tomto rozprávať.” Luhan sa začal staviať keď ho Chanyeol opäť oslovil. “Nechoď preč. Daj mi šancu sa s tebou porozprávať.” Luhan váhal. Po chvíli si povzdychol a sadol si naspäť.




“Občas si skončil v nemocnici. Dokonca sa k nemu dostalo, že si sa dostal do nemocnice aj tu. A to viem, že tu nie si dlho. Raz si sa dostal do nemocnice kvôli nemu. Doktori sa o teba vždy snažili čo najlepšie postarať. Veľa krát si sa do nemocnice ani nedostal, pretože si sa prebral pomerne rýchlo. Nevie dôvody tvojho odpadávania. Máš vraj veľmi slabý organizmus a môžeš odpadnúť kedykoľvek a kdekoľvek. Chcel ťa dať na väčšie vyšetrenie ale neurobil tak.” Luhan bol prevkapený z toho, že o ňom vie cez jeho doktora toľko vecí. Bol vyvedení z miery z toho, čo mu práve hovoril.




“Prečo tak neurobil?” Chanyeol sa prestal usmievať nad touto otázkou. “Wu zistil, že nemáš žiadnu chorobu.” Luhan cítil, ako sa mu zrýchluje tep. Kto to je a čo mu chcel povedať?




“Pri jednom vyšetrení tvojho mozgu, ktorým si prešiel nedávno tesne pred tým, ako si odcestoval sem do Kórey zistil, že vieš premýšľať viac ako normálny človek. Tým, že tvoj mozog vníma niektoré aspekty viac ako bežný človek, nezvláda to a stráca vedomie.” Luhan pozeral s pootvorenými ústami. Nevedel čo mu má povedať. Určite nič o sebe prezradiť nechcel.




“Bol by som rád, kebyže sa o tomto prestaneme rozprávať.” Chanyeol si povzdychol.




“Luhan, ak niečo tajíš, bolo by pre tvoje zdravie lepšie, ak by si sa s tým priznal.” Pokrútil pre seba hlavou. Luhan na to nič nepovedal. “Pôjdem.”




Chanyeol mu podal vizitku. “Keď ma budeš potrebovať, volaj.” Luhan len prikývol. Dal na seba kabát a odišiel. Jeho cesta domov bola pomerne kľudná. Jeho myšlienky ho išli priviesť do šialenstva. Spomenul si na chvíľku pred tým, ako odpadol. “Minseok?” Povedal sám pre seba.






Kai došiel domov. Chen už spal a po Luhanovi nebolo ani stopy. Prišiel do obývačky a pozeral sa na nejaký z Luhanových ruksakov. Držal v ruke nejakú krabicu a tak ju položil vedľa neho. Všimol si, že z neho mierne trčí akási knížka. Nevedel prečo, ale jeho ruka ho nútila ju vziať a otvoriť. Nebol sám zo seba nadšený, ale urobil to. Sadol si na gauč a zistil, že je to zrejme Luhanov denník. Zavalil ho pocit neuveriteľnej zvedavosti. Mohol sa dozvedieť o Luhanovi niečo viac. Predsa len to bola jeho túžba ho spoznať.




“Dvaja cudzí chlapci ma prijali k sebe domov. Bojím sa s nimi žiť. Bojím sa avšak menej ako mojich rodičov.

Moje dni tu plynú zaujímavo. Obaja pracujú. Viem, že ma Kai nemá rád, ale nemám mu to za zlé. Prečo sa vôbec o mňa starajú?




Začínam mať toho Chena veľmi rád. Vždy keď potrebujem, môžem sa s ním porozprávať.




Divný chlapec. Vraj Chenov kamarát? Nechcel som sa Chena dotknúť. Bolo to veľmi bolestivé. Dúfam, že toho Kim Minseoka zbavím zo svojho života.




Nechcem aby Kim Minseok ubližoval Kaiovi. Kai je dobrý človek. Nezaslúži si aby mu niekto ubližoval.




Dnes ma veľmi bolí hlava.




Dúfam, že týmto som zabránil tomu, aby sa Kim Minseok ocitol v Kaiovom živote.




Bol spln. Mal som veľmi zlý sen. Dúfam, že už sa nikdy nevráti. Ten hlas už nikdy nechcem počuť. Kai ma pobozkal. Nemôžem ho k sebe pripustiť. Prečo som tomu podlahol? Nemôže byť spln každý deň?




Milujem zvieratá. Moja práca je úžasná. Necítim bolesť, keď sa ich dotýkam.




To je super novinka! Príde Tao! Nemôžem sa dočkať.




Kto je Kim Minseok? Prečo ho Chen pozná? Prečo mi vlastne Chen klamal a povedal mi, že sa volá Xiumin? Je to ten istý človek, o ktorom mi hovoril? Bojím sa ho. Chen vyzerá byť ale šťastný. Je to kvôli Minseokovi?”





Kaiovi sa klepali ruky keď všetky tieto krátke správy napísané v nepravideľných intervaloch čítal. Schizofrénia? Prečo mal pocit, že z týchto slov je Luhan divnejší ako si myslel? Má to niečo spoločné s jeho očami? Zakrútil hlavou a zasunul knížku naspäť do ruksaku. Postavil sa a chcel v kľude odísť von z izby keď v tom zbadal, ako vo dverách stojí Luhan. Kai mu pozrel priamo do očí. Luhan vyzeral veľmi zranene.




“Luhan ja… nechcel som.” Povedal a sklopil hlavu. “Chcel si.” Povedal chladne Luhan. Bolo na jeho hlase počuť, že sa celý trasie. Kai išiel oproti nemu. Luhan tam len stál a sledoval jeho kroky. Asi meter od neho sa zastavil. “Luhan. Viem, že takéto veci sa nerobia, ale ja som nevedel čo to je a už keď som začal číta-”




“Buď ticho! Nechaj ma samého.” Odvrkol podráždene a Kaia obišiel. Chcel ho chytiť za zápästie ale Luhan si to všimol včas. Rýchlo sa odklonil a odstúpil pár krokov. Kai bol prekvapený z takej rýchlej reakcie. “Nedotýkaj sa ma!” Zašeptal nahlas.




“Luhan, teba bolia dotyky?” Neveriacky sa pýtal Kai. Už naozaj netušil, čo si má o tom všetkom myslieť. Luhanovi pomaly vlhli oči. Bol nešťastný z toho, že musí takto žiť. Len mierne prikývol hlavou.




“Kai. Prosím skús ma akceptovať takého aký som. Prosím.” Kai cítil smútok. Chcel ho objať ale nemohol. Chcel ho cítiť vo svojom náručí. Bol veľmi divný ale stále niečim natoľko iný, že ho to k nemu úplne lákalo.




“Ale vtedy, objímal som ťa a nevyzeral si, že by si cítil nejakú bolesť.” Luhan pokrútil hlavou. “To bolo vtedy. Nepátraj po tom Kai. Ja sa o tom nemôžem s tebou rozprávať.” Pokrčil ramenami. Pretrel si oči a sadol si na gauč, ktorý bol zároveň jeho postel.




“Luhan? Kto je to Kim Minseok?” Luhan na neho šokovane pozrel. Nemal o ňom písať. Prečo bol tak neopatrný? “Jeden kamarát, ktorý ma nemá rád to je všetko.” Kai prikývol. Na tentokrát mu bolo povedané až priveľa.




“Mrzí ma to, že sa tak brániš mi vôbec niečo povedať. Spi dobre.” Bolo posledné čo povedal, kým zavrel dvere do obývačky.

0 komentárov: