“Je to možné? Nikdy si nechodil s dievčaťom?”


“Čo ťa na tom prekvapuje Johny? Vidíš ako vyzerám?”


“Máš možno pár kíl naviac ale je to vôbec podstatné? Možno by si mal začať chodiť do posilky.”


“Hej Johny… aké je to?”


“Čo myslíš teraz? Posilovanie?”


“Nie ty idiot! Sex!”


“Ah, je to skvelé. Dotýkať sa nejakej peknej slečny a pri tom pociťovať také tie všetky príjemné veci.”


“Okay to stačilo.”


“Pozri sa Steve, za tri dni je tu veľká párty. Ak si nezašúkáš, si buzerant.”


“Diki za podporu bro.”



“Luhan?” Prerušil Chen Luhana, ktorý bol zababušený v perinách a sledoval televíziu. Ten na neho zamával a pozeral ďalej.




“Nemá dnes prísť ten tvoj kamarát?”




“Preboha! Koľkatého je?!” Chen sa nemohol nezasmiať.




“Od rána pozeráš tieto úchylné komédie. Obleč sa a prichystaj sa. Objednám taxík. Za dve hodiny aby sme už boli na letisku.” Luhan len prikývol a naozaj sa začal pripravovať na odchod.





“Luhan, od kedy používaš taký silný parfém?” Luhan sa zamyslel ako sa usalašil v taxíku.




“Nevonia ti?” Chen zakýval hlavou. “Je úplne skvelý.” Obaja sa zasmiali. “Povedz mi o tom tvojom kamarátovi skôr ako ho stretneme. Nech viem čo mám čakať.”




“Volá sa Huang ZiTao. Je to človek, ktorý dbá na módu. Vždy sa snaží vyzerať dobre. Je trochu namyslený ale má dobre srdce.” Definoval ho Luhan. Chen sa usmial.




“Dobre teda, snáď prekusnem tú jeho namyslenosť.” Luhan sa posumial. “Určite áno, stačí ho pochváliť vždy keď ho uvidíš a nebude to dávať najavo.” Opäť sa obaja zasmiali. Dorazili na miesto. Povedali taxikárovi nech na nich počká, pretože sa o chvíľu vrátia.




“ZiTao!” Kričal Luhan a s úsmevom pribehol k nemu. Tao sa na neho usmial. Načiahol na neho ruku a jemne pohladil jeho vlasy. Urobil tak a vôbec sa nedotkol jeho tváre. “Chýbal si mi Luhan.”





“Aj ty mne si veľmi chýbal Tao, toto je Chen.” Chen sa usmial a predstavil sa. Všetci traja išli do taxíku. “Ták Luhan, porozprávaj mi ako sa ti tu študuje.” Chen sa zarazil. Luhan sa nasilu pousmial. “Nóó Tao dosť dobre.” Pretrel si krk zozadu. Chen bol ticho. Nemal tušenie, prečo je Tao v tom, že Luhan tu študuje ale starať sa do toho nechcel.




“Máš dobrých spolužiakov?” Začal sa zaujímať.




“Tých najlepších.” Po chvíľkovom vyspovedaní Luhana už vystupovali a išli priamo k Chenovi domov.


“Myslel som si, že si mi vybavil hotel.” Povedal prekvapene Tao, keď stáli pred Chenovým bytom. Luhan zatriasol hlavou. “Strávime spolu viac času ako si myslíš Tao.” Posadili sa všetci do obývačky.




“Tao vieš, niečo ti musím povedať.”




“Počúvam.”




“Ja tu neštudujem.” Tao nadvihol obočie.




“Tvoji rodičia klamali? Nič prekvapujúce, pokračuj.”




“Ja tu v skutočnosti pracujem. Odišiel som od svojícj rodičov a tuto Chen mi ponúkol pomocnú ruku, kým si nenájdem niečo lepšie.”




“Niekoľko krát som ho presviedčal, že môže spávať v mojej izbe ale Luhan naliehal, že chce spať tu na gauči.” Poznamenal Chen. Tao sa pousmial.




“Luhan bol vždy tvrdohlavý. A kde pracuješ?”




“V útulku. Veď vieš ako mám rád zvieratá.” Usmieval sa spokojne. Tao prikývol. Poznal Luhana dlho aby nevedel také podstatné veci.




“Samozrejme že viem. Som rád, že robíš niečo čo ťa baví. A tak isto je skvelé počuť, že máš kamarátov tu v Kórey. Takže celé to bol podraz. Ak ti je bez rodičov lepšie, nevracaj sa.” Luhan pokrútil hlavou.




“Nemám v najbližšej dobe v pláne sa vraciať domov.” Tao bol rád, že sa Luhanovi darí. Hoci ho mierne sklamalo, že si myslel že študuje, ale videl, že Luhan je spokojnejší. Neskôr ich Chen nechal samých doma. Išiel do práce zariadiť nejaké veci.




“Luhan, ako prekonávaš svoj problém?”




“Nie dobre. Už som skončil aj v nemocnici. Veľmi ťažko sa mi kontroluje to, či sa ma niekto nedotýka. V robote sa ma ľudia občas dotknú ale viem sa rýchlo uhnúť. Je to občas dosť bolestivé ale viem to prekonať tak, aby som neodpadol.” Tao prikývol.




“Nikto ti neubližuje však?”




“Tao. Neboj sa nikto.” Posumial sa. Tomu Tao prestal veriť. “Neznieš presvedčivo.” Luhan mávol rukou. “Nebuď paranoidný Tao.” Zasmial sa.




Tao ešte chvíľku premýšľal, či mu bude dôverovať, ale nakoniec nad tým prestať dúmať a pokračoval s Luhanom v konverzácií.











“Retardovaný pes, vyhoď ho Michelle!”


“Ako môžeš hovoriť, aby som vyhodila živé stvorenie?!”


“Vidím, že si retardovaná ako ten pes. Pošťal mi moju zbierku!”


“Mňa nezaujíma tvoja zbierka Denis! Vždy si sa viac zaujímal o tvoje sračky, ktoré si tu nechávaš po celom byte!”


“Ty hovoríš mojej zbierke ‘sračky’?!”


“Vieš čo, sú to menšie sračky ako ty!”


“Toto si prehnala. Tam si choď za tvojim milencom Lenom!”


“Len má aspoň trochu viac úcty k ostat…. počkaj, ty poznáš Lena?”



“Luhan?” Bolo počuť medzi dverami a Luhanom to zatriaslo tak, že takmer padol z gauča. Pozrel sa medzi dvere a videl tam stáť Kaia ešte v župane. Iba prikývol a nič iné nehovoril. Kai si prehrabol krk rukou a pozrel sa trochu hanblivo. “Nešiel by si so mnou do… do kina?” Pousmial sa. Ako by mohol tak sladkému úsmevu povedať nie? Bál sa, ale chcel túto ponuku prijať.




“Dobre, dnes?” Opýtal sa nadšene a prestal vnímať film. Kai sa vnútorne veľmi potešil ale nedal to najavo. “Jasné, dnes večer, teším sa.” Pousmial sa a išiel do kuchyne. Luhan si prehrabol vlasy a ešte chvíľku prihlúplo pozeral smerom na dvere, keď v tom mu začal zvoniť telefón. Pozrel sa na display, kde sa mu zobrazoval Tao.




“Kde si celý deň?” Bola jeho otázka hneď ako ho zdvihol.




“Luhan, ja som niečo musel vybavovať. Mám pre teba dôležitú správu. Už nebudem spať u Chena. Mám tu vybavené ubytovanie. Ja tu totižto budem pracovať. Nie je to super správa? Budeme sa môcť vídať častejšie.”




“Ako? Ty tu nie si len kvôli mne?”




“Nie, popravde, chcel som byť chvíľku s tebou ale originálne som tu kvôli práci.”




“A kde to budeš bývať?”




“U jedného kamaráta, nič sa neboj.” Povedal pokojným hlasom Tao, ale Luhan bol mierne nervózny, no zároveň rád, že tu bude Tao dlhšie.




“Dobre, porozprávajme sa potom osobne, povieš mi potom viac, však?”




“Samozrejme Luhan.” Luhan si začal uvedomovať, že Taova prítomnosť v meste mu pomôže. Nikdy nevie, ako na tom bude a Tao je jeho veľký kamarát.







Hneď večer sa Luhan s Kaiom vybrali do kina. Kai si povedal, že keď už môže Luhana pozvať, tak preplatí rovno aj cestu. Nemal záujem sa trepať autobusmi. Rozhodol sa ísť taxíkom priamo do obchodného domu, kde bolo ich očakávané kino. “Máš rád komédie?” Luhan prikývol. “Romantické filmy, romantické komédie, akčné komédie.” Kai sledoval na zozname filmy, ktoré by vyhovovali presne Luhanovej chuti. Bol rád, že opäť trávia spolu čas. Áno, Luhan bol veľmi divný človiečik. Avšak Kaia to stále viac a viac priťahovalo. To, že sa ho nesmie dotýkať ho avšak veľmi lámalo. Vnútorne. Chcel by ho chytiť za ruku a bolo by mu jedno, čo by si ostatný mysleli. Nechcel sa brániť tomu, že si začal uvedomovať svoje pocity. Nechcel sa o tom avšak s Luhanom rozprávať. Nechcel riešiť ich vzťah. Boli kamaráti. Luhan bol divný. Jeho oči sú červené ako krv a jeho objatie hrejivé ako oheň. Objatie ale znamená dotyk a okrem jediného dňa, Luhanovi každý dotyk ublížil. Sledoval ako si Luhan spokojne vyberá film a spokojne objednáva popkorn. Sám si po chvíli uvedomil, že dáva celú dobu pozor, aby sa Luhana nikto priamo nedotkol. Nechcel by ho opäť vidieť v bolestiach. Prišiel mu úplne zdravý. Keď sa pozrel na jeho tvár, prišla mu krásna. Jeho oči žiarili, pretože sa v nich odrážalo každé svetielko. Dokonca keď už sedeli vedľa seba v kine, svietili mu jeho nadšené očká, keď ešte len hrali reklamy. Bol rád, no zároveň bol smutný. Ako moc by ho chcel cítiť pri sebe bližšie. Prečo práve Luhan musí byť ten najdivnejší človek na svete?




Keď skončilo kino, vyšli do haly. Kai povedal Luhanovi, nech ho počká, pretože si musí odskočiť na záchod. Luhan vyhodil obal od popkornu, ktorý úspešne obaja dojedli a stál bokom, aby nebol pri ľuďoch. Pozeral sa na všetkých tých okoloidúcich. Videl páry, ktoré sa držali za ruky. Bolo mu z toho smutno. Keby aj on mohol držať ľudí za ruku. Koho by držal? Prečo mu prišiel na rozum Kai? Potriasol hlavou. Nervózne si podupkával nohou. Keby len mohol zabudnúť na Kaiovu vôňu a jeho príjemne hrejivé dotyky. Ale to nešlo. Z jeho premýšľania ho prerušila nejaká osoba, ktorá na neho výrazne zízala. Luhana to až zhypnotizovalo. Dôvodom, prečo ho sledoval s pootvorenou pusou bolo, že to bol sám Kim Minseok, ktorý sa pred ním objavil. Luhan mu išiel hneď na proti a zastavil sa dva kroky pred ním.




“Ty poznáš Jongdaeho, však?” Opýtal sa na rovinu. Žiadne ahoj. Na to nemal náladu.




“Prečo sa ma pýtaš také prihlúple otázky? Sám dobre vieš, že ho poznám.” Pusmial sa Minseok provokačne. Luhan si priznal, že ho to vyvádza z miery.




“Prečo sa mu vyhýbaš? Prečo s ním nemôžeš byť? Ten človek ťa má rád. Prečo sa s ním mesiac nechceš vidieť?” Opýtal sa Luhan naraz niekoľko otázok, pretože ich nemohol v sebe udržať. Minseok pokrčil ramenami a pokýval hlavou.




“Bolo by to veľmi bolestivé s ním teraz byť. Sám to musíš poznať.” Luhana zamrazilo. Minseokov spevavý hlas sa mu prehrával v hlave. Čo to práve povedal?




“T-Teba bolia dotyky?” Opýtal sa odrazu vyklepane. Začal cítiť, ako ho mrazia končeky prstov. Chcel počuť odpoveď, no v tom sa tam zjavil Kai. “Teba som už niekde videl.” Prehlásil a Luhan len začal kráčať preč. Kai si ho ešte chvíľku premeriaval a potom následoval Luhana. Mierne si pobehol, pretože Luhan nahodil veľmi rýchle tempo.




“Je všetko v poriadku?” Luhan sa zhlboka nadýchol.




“V úplnom, Kai.”








Doma už nebolo po Taovi ani stopy. Chen povedal, že si Tao zobral všetky veci a sľúbil, že sa čoskoro ozve. Luhan si otvoril v obývačke okno a sledoval hviezdy. Potreboval prísť myšlienkami inde, pretože mal pred očami stále tú jednu osobu. Kim Minseoka. Ako sa tak zadíval na oblohu, niečo mu doplo. Už len pol mesiaca a jeho telo bude opäť chvíľku voľné. Už len pol mesiaca musí svietiť, aby bol spln.





Ráno Luhan zopakoval svoj rituál až na to, že zistil, že Kai vôbec nie je doma. Kam sa tak ráno vyparil? Prišlo mu to divné, pretože o tomto čase ešte väčšinou spí. Najradšej by sa prevetral, ale vonku mierne pršalo, tak si povedal, že túto sobotu strávi pri filmoch. Občas mal pocit, že je najväčší nolifer, aký na tejto planéte existuje.






“Milujem špagety.” Prehlásil Kaiov dobrý kamarát, ktorý sedel oproti nemu v ich obľúbenom bistre, kam vždy idú keď príde z Busanu.




“Sehun, ako ide škola?” Sehun si len povzdychol.




“Škola je super, ale najradšej by som bol už tu doma. Povedz mi už, čo máš nové? Ako to ide so Zhoumim?” Kai sa zarazil.




“Z-Zhoumi? No… sme kamaráti.” Pokrčil ramenami a začal sa šťúrať v jeho cestovinách. Sehun ho potlapal po ramene cez stôl.




“Ale noták! To si s ním naozaj nič neriešil?” Kai na neho pozrel keď sa v tom zamyslel. “Nie neriešil.” Sehun nahol hlavu mierne na bol keď premýšľal, prečo asi.




“Takže sa ti niekto iný páči?” Kai chvíľku neodpovedal.




“Vlastne, áno.” Priznal.




“Hej ty, máš sekundu čas?” Opýtal sa nejaký hlások spoza jeho chrbta. Sehun na neho hneď pozrel a Kaiom to mykol. Obzrel sa a zbadal tvár zo včera. “Ano?” Odpovedal otázkou a naznačil Sehunovi, že sa hneď vráti. Následoval ho pred bistro.




“Ty si Kim Jongin, však?” Kai pozeral podozrievavo. “Si nejaký Luhanov kamarát? Včera ste sa spolu rozprávali.” Povedal nižšiemu chlapcovi s veľkými očami.




“Luhan je komplikovaný človek.” Začal Minseok a Kai len potichu čakal, čo bude hovoriť ďalej. “Nebudem ti hovoriť nič, čo neviem. Takto… je mi to ľúto, ale chcem ťa len varovať. Luhan je tu teraz. Dnes, zajtra, pozajtra, aj pár mesiacov od teraz. Avšak siedmeho apríla má narodeniny.” Kai sa zamračil. Nerozumel, kam týmto všetkým speje. Nič mu avšak nehovoril a nechal ho rozprávať.




“On je tak hlúpučký.” Povzdychne si. “To on nevie, že jeho dvatsiate piate narodeniny, sú jeho osudové?” Kai akoby zmrzol. Celé jeho telo sa začalo pomaličky chvieť. Čo tým chce povedať?




“Jongin, Luhan, ktorého poznáš na svoje dvatsiate piate narodeniny umrie.” Usmial sa a odkráčal pred jeho očami preč. Kai nedokázal nič povedať. Začal mať podivný strach. Zavibroval mu telefón. Ani si neuvedomil, že mu zvoní už niekoľkatý krát. Pozrel sa po chvíli, kto mu píše. Bol to Luhan. Mal o neho strach. Rýchlo vyťukal smsku, že je úplne v poriadku, a že sa o neho nemusí báť. Avšak, on nebol v poriadku, ani v najmenšom.






“Chutí ti?” Vyzvedal Chen, ktorý od Luhana nepočul ani jedno slovo od kedy spolu jedli večeru. Luhan neodpovedal a len bez slov jedol. Akoby ani necítil chuť toho výborného teplého jedla. Chen si povzdychol.




“Vieš čo? Počúvaj Luhan.” Natriasol sa na stoličke. “Vieš, ten môj tajný milenec,” ukázal na prstoch, že až taký tajný nie je, “mi napísal, že sa o dvanásť dní spolu môžeme stretnúť, no nie je to super?” Zatlieskal si. Luhana neudržali emócie. Usmial sa, bol šťastný, že je Chen šťastný. Prikývol a konečne niečo povedal. “Som šťastný s tebou Chen.” Akoby zabudol, že sa doteraz trápil tým, kde je Kai. Zavibroval mu telefón. Konečne mu odpísal. “Je v poriadku.” Zamrmlal si. Bol o niečo kľudnejší. Tým, že sa o neho nemusel toľko strachovať, mu jeho myseľ dovolila premýšľať. Zaujímalo ho, ako to bude s Chenovým priateľom ďalej. Dúfal, že táto prestávka bola iba tento krát a že sa budú vídať pravideľne. Keď dojedol, umyl riad v kuchyni. Vrátil všetky veci do chladničky. Keď ju zavrel, všimol si, že kalendár je otočený na predošlom mesiaci. Chytil ho teda do ruky a hneď ho pretočil. Pozrel sa kedy presne bude spln.




Stál tam ako socha. Vedel, že ten milenec, o ktorom Chen hovorí je Kim Minseok. Videl to sám. Vie to. Skončil kvôli tomu v nemocnici. Sledoval ten kalendár v šoku, v akom ešte nikdy nebol. Jeho srdce sa akoby v tom momente zastavilo. Dvanásť dní. Iba dvanásť dní do splnu. Presne toľko dní, koľko zostáva Chenovi a jemu aby sa stretli. Spomenul si, čo mu povedal v obchodnom dome. Bolia ho dotyky? Je Kim Minseok niečo ako on sám?






“Luhan ruším ťa?” Opýtal sa Kai keď vošiel dnu do obývačky. Bola noc. Kai sa vonku zdržal ale keďže bola sobota, nečakal, že Luhan bude ešte spať. Bolo tomu tak. Luhan bol stále hore, pretože premýšľal nad všetkým čo sa udialo za posledné dni. “Nie.” Vydal zo seba akýsi zvuk. Jeho hlas bol veľmi krehký. Kai mohol počuť, že Luhan zrejme plakal. Nedal to však najavo. Hoci cítil bolesť pri srdci, iba sa opýtal, to čo chcel.




“Kedy máš narodeniny?” Luhan si povdzychol. Prečo sa ho pýta takú divnú otázku uprostred noci? Bol to jeho dobrý kamarát, takže nemal v úmysle mu to nepovedať. Prišlo mu to len divné. “Siedmeho apríla.” Kai len zavrel dvere. Bez slova. Išiel do svojej izby kde sa schúlil na posteli a cítil, ako mu začala stekať slza po líci. Mal strach. Čo mu to ten podivný chlapec dnes povedal? Spomenul si na Luhanov denník. “Kim Minseok, kto si?”






“Tao? Ahoj, to som ja Kai. Nechcem ťa otravovať takto v nedeľu ráno, ale je to súrne. Mohli by sme sa stretnúť?...Áno týka sa to Luhana…. Dobre, ďakujem pa.” Kai pozeral s mobilom v ruke von oknom. Vonku bolo pekne. Jeho hlava bola plná toho podivného chlapca. Bál sa o Luhana. Vedel, že toto nechce nechať len tak. Vedel, že o niečo naozaj ide. Luhan nebol len tak niekto. Okrem toho, že bol veľmi podivný a nedokázal tomu pochopiť, bol to človek, ktorý mal pre neho určitú hodnotu. Kai dobre vedel, prečo má pre neho tú hodnotu. Nechcel o neho prísť a bol odhodlaný pre to urobiť čokoľvek.




Išiel metrom až na miesto, ktoré mu v správe Tao zaslal. Bol to okraj mesta. Nejaký panelový dom medzi ostatnými takými istými panelovými domami. Došiel až pred bránu s číslom 68, kam ho Tao navigoval. Prišiel pre neho dole pred bránu a zobral ho až hore do bytu. Kai sa porozhliadol. Bolo mu jasné, že tam nebýva sám. Tao ho zobral do obývačky, kde ho usadil a doniesol mu džús. Sadol si na gauč oproti, keď do izby vošla tretia osoba. Vysoký chlapec s veľmi prívetivým vzhľadom a úsmevom na tvári. Mierne sa poklonil. “Ahoj, teší ma, ja som Park Chanyeol” predstavil sa. Kai sa tiež predstavil. Všetci sa posadali a začali konverzáciu.




“Som brat Luhanovej vedúcej. Taktiež som kamarát doktora Wu, ktorý pracuje v Číne. Za tú dobu sledoval Luhana. Mám tu nejaké rontgenové snímky jeho hlavy, taktiež mri snímky.” Rozprával Chanyeol a položil na stôl dve veľké hnedé obálky z nemocnice. “Viem, že tomu nebudeš rozumieť ale ukážem ti niečo.” Položil prst na jeden zo snímkov, ktorý vytiahol. ˇ”Takto normálny ľudský mozog nevyzerá. Doktor Wu nevie čím je to spôsobené, ale Luhan nemá zvýšenú inteligenciu. Má zvýšené vnímanie. Ako si predchvíľkou povedal, bolia ho dotyky. Je to spôsobené tým, že jeho telom prechádza určitý proces hneď, ako sa dotkne iného človeka. Je jedno akou časťou tela a akej časti tela. Jednoducho do Luhana prechádzajú nejaké informácie. Jeho mozog to ale nezvláda a preto stráca vedomie. Pri krátkom dotyku jednoducho stratí len silu a podlomia sa mu kolená, ale pri dlhšom padne do bezvedomia.” Kai bol veľmi zaujatý tým, čo mu Chanyeol hovoril.




“Poznám Luhana dlho. Veľmi dlho. Avšak jediný kto vedel o ňom niečo viac bol Kyungsoo, ktorý nohužial už nie je medzi nami.” Sklopil mierne hlavu. Kai zadržal dych. Počul to meno. Kyungsoo. Potriasol avšak hlavou a na chvíľku privrel oči. Pozrel sa na Taa a usmial sa.




“Budem robiť všetko, aby som zistil viac. Nechcem, aby sa mu niečo stalo.” Chanyeol s Taom prikývli.




“Kai. Dopočul som sa od pár ľudí, ktorý študujú čínsku mytológiu, že o niečom podobnom už počuli. Bolesť pri dotykoch. Nepátral som po tom viac, lebo osobne neverím, že by v tom mohlo byť niečo bájne. Avšak, skús sa na to pozrieť bližšie. Tu máš adresu, pripravil som ju pre teba.” Posunul mu lístoček. “Je to adresa knižnice so starými historickými knihami z Číny. Nebudeš im zrejme rozumieť, ale ten pán, ktorý tam pracuje ti možno pomôže. Ten ich má všetky v malíčku.” Kai sa usmial a poďakoval sa im.




Vie o Luhanovi, že má červené oči. Kto by sa narodil s červenými očami a bolo by to pri tom úplne normálne? On naopak veril, že to môže byť niečo, čo si nepomyslel, že by mohlo byť skutočné. Veril, že to môže byť dokonca aj zázrak. Naopak, môže to byť kliatba. Čo to je nevedel, jediné čo vedel, že pôjde priamo na to miesto, do tej knižnice, a bude dúfať, že tam sa dozvie viac.