utorok 21. októbra 2014

09 Môj Život - Kim Jongin


Preposledný diel 
__________________

Je to už nejaká doba čo sa Minseok rozišiel s Chenom. Bolo to hrozne kruté ráno. Pršalo a Chen pred robotou prišiel k Minseokovmu domu, v ktorom v skutočnosti býva. Chen vedel, že má ten istý problém ako Luhan. Vedel, že sa ho nesmie dotýkať. Bol rád ale keď ho mohol aspoň vidieť. Doniesol mu ružu. Krásnu, červenú. Minseok ju zobral do svojích krehkých ručičiek a privoňal si k nej. Bola krásna. Bola plná Chenovej lásky. Začali mu stekať slzy po líčkach, keď sa ho Chen pýtal, prečo plače, veď je to z lásky. Minseok privrel oči a s rozklepanými perami zo seba vydal dve slová. “Srať sa.” Povedal tak chladne, že to Chena prebodlo do srdca. Pustil ružu a otočil sa. Bol to veľmi krutý rozchod. Chen Minseoka naozaj miloval a od tej chvíli bol presvedčený, že on jeho nie.





Ale Minseok ho miloval.




Zostáva iba päť dní do jeho dvatsiatychpiatich narodenín. Vie, že v ten deň musí zabiť Luhana, alebo on sám neprežije. Ako to má ale urobiť, keď už dlhšiu dobu netuší, kde je? Ani v Chenovej minulosti nedokázal vyčítať kde je. Nepýtal sa ho na to, lebo si myslel, že ho do vtedy nájde.




V ten večer sa vybral Kaiovi do práce. Mal na hlave kapucňu a snažil sa moc nepozerať hore aby nikto nevidel, ako poriadne vyzerá.




“Čo si dáte?” Opýtal sa ho čašník za barom. Minseok sa snažil neprezradiť hlasom. “Len vodu.” Stále sa pri tom pozeral do zeme. Kai sa pozrel trochu šokovane. Nebol zvyknutý na to, že by jeho zákazníci chceli vodu. Vlastne posledné dni nepil okrem alkoholu ani on sám nič. Keďže sa ním tiahli depresie. Kai mu podával na bar vodu a Minseok to hneď využil. Chytil pevne jeho zápästie a nepúšťal ho. Kai si všimol jeho tvár. Vedel, že je to Minseok, hneď ako sa jeho bolestivá tvár ukázala pod svetlom. Kai sa mu snažil vytrhnúť čo najrýchlejšie, ale Minseokovi to stačilo. Pevne si chytil do rúk hlavu. Po chvíli sa rýchlo napil vody, ktorú mu Kai priniesol.




“Minseok, čo odo mna chceš?” Kai sa opýtal, hoci dobre vedel, čo od neho chce. Minseok sa ale akoby nevedel koncentrovať. Neodpadol, pretože to vedel ovládať viac ako Luhan. Ale nedokázal sa poriadne nadýchnuť. Chytil sa za hruď a začal lapať po dychu. Kai ho sledoval.




Minseok ho videl. Videl osobu, ktorú stretol. “Qin Wei?” Pozrel sa hore na Kaia a zamrmlal. Kai vedel, že mu nemôže klamať po tom čo jeho minulosť videl. “Qin Wei.” Zopakoval to. “Kai, ty vieš všetko.” Zakašlal po tom čo dopovedal túto vetu. “Ty vieš, čo sa stane na naše dvatsiate piate narodeniny.” Kai chvíľku nič nehovoril. “Chcel si zabezpečiť, aby ma Luhan zabil, však?” Povedal mu priamo, ako to vidí. Kai cítil tu beznádejnosť vo svojom tele.




“Presne ako ty si chcel zabiť Luhana.” Minseok neváhal a prikývol mu na to. “Takto ale zomreme obaja. Vieš prečo?” Opýtal sa Minseok ako si držal ruku na bruchu. Kaiovi stiekla jedla slza po líci ale hneď si ju utrel. Nič nehovoril a čakal, či mu niečo Minseok povie.




“Neviem čo Luhan urobil, ale tá osoba, ktorú si stretol naozaj nebola Luhan. Už nie.” Kaiovi sa rozšírili zreničky.




“Už nie?”




“Presne ako počuješ. Ty to necítiš, ale ja niekde cítim, že je to on. Že to on bol. Ale už to nie je on. Zastavil svoju existenciu. Neviem ako to urobil, ale Luhan vymazal sám seba. Už neexistuje. Neviem čo to urobil ale týmto pádom… urmiem.” Položil si hlavu do rúk, ktoré podoprel o bar. “Kai, nikdy som ho v skutočnosti nechcel zabiť, ale nechcel som aby som zomrel. Nie kvôli Chenovi. To bol dôvod, prečo som sa s ním rozišiel. Začalo mi na Chenovi záležať viac ako na mne samotnom. Povedal som si, že ho nechám ísť. Zaslúži si niekoho iného. Niekoho, kto ho bude môcť milovať. Začínal som sa presviedčať, že nechám Luhana žiť a ja umriem. No stále som po ňom pátral. Napadol si mi ty. Teraz som zistil, že si Luhanovi všekto povedal. Že vedel o tom, že ja som Chenov priateľ, že ja ho budem chcieť zabiť. Kai, Luhan už neexistuje.”




“Prestaň!” Zvreskol na neho Kai. Neveril mu ani slovo. Nie je možné, aby Luhan neexistoval. Nedokázal sa s tým zmieriť. Utekal preč. Povedal kolegovi, že nemôže zostať v práci. Bolo mu to všetko už jedno. Buď bude žiť on a Luhan, alebo ani jeden. Nedokázal žiť s tým, že jediný dar, ktorý mu po Kyungsoovi zostal, bol zrazu fuč. Bol presvedčený, že zariadi aby Luhan prežil. Načo ho púšťal do Japonska? Všetko sa to stalo vtedy. Všetko to, čo ani nevie čo je. Možno je stále niekde v Japonsku. Ale čo by tam robil. Nemôže veriť, že henten človek, ktorého stretol, by mohol byť Luhan. Nie nemohol.




Ako utekal po rôznych uliciach ani sám nevedel kam, stále si tieto slová opakoval v hlave. Človek nemôže len tak vymazať sám seba. S dušou musí ísť aj telo. Je to tak nie?




“Je to tak!! Luhan je stále niekde tu!! Stále je tu šanca….” Kričal po ulici a bolo mu ukradnuté, či zobudí spiacich ľudí. Kričal a zotieral si slzy z líc ako utekal proti vetru. Bol veľmi zle oblečený na toto počasie, ale to ho vôbec netrápilo.




Kde je Tao? Kde je Chanyeol? Všetky spojitosti s Luhanom. Nikomu sa nedokázal ani dovolať, ani dopísať. Bol tak beznádejný. Skončil neďaleko nejakej čerpacej stanici. Lahol si do trávy. Bolo mu to jedlo. Plakal tam až ledva dýchal. Prečo sa toto deje práve jemu? Keď jeho plán bol tak skvelý. Mal presne naplánované, ako Minseoka zabijú. Čo jemu po Minseokovi? Čo jeho trápi, aký bude mať Minseok osud. Pre neho ten človek nič neznamenal. On žil len pre Luhana.




“Luhan~!” Zakričal z plných pľúc, ale nikto ho zrejme nepočul.








___________________________________________________
Môj život

Autor: Kim Jongin




Som Kim Jongin. Narodil som sa 14. Januára 1994. Žil som s rodičmi na okraji Seoulu v peknej destinácií. Oproti susedia mali o takmer rok staršieho chlapca. Dokým som nemal sedem, veril som, že je to môj brat. Vôbec som si neuvedomoval, že máme rozdieľných rodičov. Vždy som bol presvedčený, že Kyungsoo je môj brat. Vnímal som ho tak. Boli sme občas ako jeden. Bol to človek, ktorý mi neskutočne prirástol k srdcu a nedokázal by som si predstaviť bez neho ani jeden deň. Od malička sme sa spolu hrávali na jednom ihrisku. Vždy bol rýchlejší ako ja, keď sme sa naháňali s ostatnými deťmi. Vždy bol ten, ktorého mali radšej. Ja som sa vždy v partii detí držal viac vzadu ako v popredí. Kyungsoo tu bol ale vždy pre mňa. Nezaujímali ho ostatné decká. Vždy hovoril, že jeho dongsaeng je pre neho číslo jedna. On bol moj hyung, moje číslo jedna. Čudoval som sa, či naozaj nemáme rovnakú krv. Rodičia ma nakoniec presvedčili, že Kyungsoo nie je môj pokrvný brat, ale akceptovali moje tvrdenie, že i cez to ho tak vnímam.




Keď som mal deväť, umrel mi otec na rakovinu pľúc. Bol to jeden z najhorších zážitkov, aký som mal. Vrátil som sa domov, rozlúčil som sa pred domom s Kyungsoom a išiel som dnu. Keď som otvoril dvere, uvidel som moju matku, ako plače. Hneď som k nej pribehol. Objal som ju. Netušil som čo sa deje tak som začal plakať s ňou. Povedala mi, že otec je v nemocnici a že už sa z nej nevráti. Zostávalo mu pár týždňov. Každý deň som ho navštevoval v nemocnici. Ani raz som pred ním neplakal. Nechcel som mu ukázať, že jeho syn je slabý a že nezvláda takú stratu. Ukázal som mu, že bude navždy v mojom srdci. V tej dobe bol Kyungsoo ako vždy pri mi mne. Uvedomoval som si, aký je pre mňa dôležitý. Povedal som mu, že ho nesmiem nikdy stratiť, nie ako otca.




Chodili sme spolu s Kyungsoom na rovnakú školu. Bola to sranda tráviť celé dni s ním. Zažili sme si toho tak veľa. Bolo veľmi vtipné a zábavné, keď jeden z nás dostal zaracha, pretože mal zlé známky a potom sme preliezali von cez okno, aby sme sa dostali jeden k druhému.




Od pätnástich rokoch som žil s opatrovateľkou. Moja matka zahynula pri autohavárií na ceste domov. Bol to ďalší veľký zlom v mojom živote. Plakal som deň a noc. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým sa mi napravil jedací režim. Kým som bol schopný sa usmiať. Každý jeden deň bez jedinej výnimky tu bol Kyungsoo. Pri mne. Nedokázal by som to bez neho. Nikdy.




Pol roka na to mi Kyungsoo oznámil veľmi šokujúcu správu. Jeho otec mu vybavil strednú školu v Quingdao, v Číne. Bol som zhrútený, keď mi povedal, že pred začiatkom školského roku ma opustí. Tvrdil, že bude cez prázdniny chodiť domov a že po štyroch rokoch štúdia sa vráti. Nedokázal som to prekusnúť. Plakal som ako malé dieťa. Stratil som otca, matku a teraz ma opúšťal moj jediný brat. Jediný, ktorého som mal. Nemohol som to zastaviť. Povedal som mu, že mu dôverujem, že sa vráti.




Stala sa jedna vec. Držali sme kontakt cez internet. Kyungsoo znel počas nášho rozhovoru veľmi divne. Povedal, že sa nemôže vrátiť až dokým nedokončí štúdium, pretože otec mu prikázal študovať aj počas prázdnin. Bol som z toho zdrvený, ale v tej chvíli som neplakal. Chcel som mu ukázať, že som silný a že to prekonám. Kyungsoo so mnou v tú noc rozprával až do rána. Cítil som, ako mu na mne záleží.




Odsťahoval som sa. Spoznal som nového kamaráta, menom Chen. Povedali sme si, že budeme spolubývajúci a zohnali sme si pomerne lacné bývanie. Začal som pracovať ako čašník. Taktiež som sa venoval nejakú dobu tancu, pretože ten milujem. Mal som pár vedľajších známostí, ale tie vôbec nie sú pre tento záznam dôležité.




Kyungsoo mi oznámil, že už mu pomaly končí škola, ale že keď sa vráti mi musí o niekom povedať. Niekto, kto mu stál po boku za tú dobu, čo bol v Číne. Povedal mi, že ho raz musím spoznať. Že sa určite spolu vyberieme za ním do Číny. Neprotestoval som. Bol som šťastný, že sa má môj brat vrátiť.




Nevedel som presne kedy sa má vrátiť. Vedel som, že je to tento rok. Kyungsoo sa mi ale prestal ozývať. Nezdvíhal telefón, neodpisoval na správy. Triasol som sa po nociach. Nedokázal som žiť s pocitom, že môjmu bratovi môže niečo byť. Nedokázal som sa ale dostať k tomu, čo sa s ním deje. Jeho otec mi povedal, že Kyungsoo musel zostať na predĺžené štúdium. Nechcel som tomu veriť, ale jeho otec by mi neklamal. Aspoň to som si myslel.




Sústredil som sa na prácu. Jedného večera ma Chen zobral piť na párty na pláži. Nakoniec sme toho veľa nevypili, takmer nič. Avšak stretli sme niekoho veľmi záhadného. Chlapca s červenými očami. Bol krásny, ale ja som sa mu vyhýbal. Bál som sa ho popravde. Chen ho zobral k nám domov a začal mu pomáhať. Volal sa Luhan. Našiel si prácu a dokonca všetko splácal. Bol veľmi pracovitý. Bol som na neho odmeraný, pretože som s ním nechcel mať nič spoločné.




Jedného dňa som sa vrátil domov. Započul som, ako sa Luhan zdôveruje s niečím Chenovi. Netušil som, čo presne hovoril, pretože som prišiel v polovici rozprávania. Ale keď som ho počúval, cítil som ako sa mi trasie celé telo. Rozprával o tom, ako mu v Číne zomrel kamarát. Kamarát, ktorý sa volal Do Kyungsoo.




V tú noc som nespal. Celú som ju preplakal. Tajne som plakal niekoľko nocí na to. Ako je to možné? Mám naozaj takú smolu, že každého jedného človeka, ktorého milujem stratím? Otec, matka, brat. Neveril som tomu, chcel som umrieť, ale udržal som sa. Zamyslel som sa. Luhan, bol niečo, čo mi tu Kyungsoo nechal. Bol to osud, že som Luhana stretol. Uvedomil som si to. Zmenil som k nemu prístup. Za tú dobu, som zistil, že som sa do Luhana zamiloval. To bolo prvý krát, čo som naozaj miloval chlapca ako chlapca. Ten chlapec bol ale magický. Človek sa ho mohol dotýkať len počas splnu. Ako je to možné? To je veľká záhada. Tento chlapec vidí totižto budúcnosť. Zblížili sme sa. Cítil som stále silnejšiu a silnejšiu lásku. Chcel som ho ochrániť. Dozvedel som sa o ňom veľa vecí. Viac ako vedel on sám. Dozvedel som sa, prečo sa vlastne nemôže dotýkať ľudí bez toho aby nevidel ich budúcnosť a neodpadol. Dozvedel som sa, že na jeho 25. narodeniny umrie, pokiaľ nezabije akýsi druhý element. Chlapca s modrými očami. Konkrétne, Kim Minseoka, ktorý sa objavil v Chenovom živote. Chen sa do Minseoka zamiloval. Mňa to ale nezaujímalo. Ja som už stratil priveľa. Vedel som, že Luhan musí zabiť Minseoka na jeho deň narodenín, alebo umrie on sám. A to som samozrejme nemohol dopustiť.




Potom prišiel ale jeho kamarát Tao z Číny s nápadom, zobrať ho do Japonska na mesačný výlet. Vtedy mi to prišlo ako dobrý nápad, aby sa Luhan aspoň raz vo svojom živote odreágoval. Luhan s ním odišiel. Tesne pred tým, ako sa mali vrátiť sa mi prestali ozývať. Ako aj Luhan, tak aj Tao, tak aj jeho priateľ Chanyeol. Ani jednému som sa nedokázal dovolať.




Jendého dňa som stretol dvoch chlapcov. Obaja mali čierne vlasy. Jeden avšak vyzeral presne ako môj Luhan, ktorého som nevedel nájsť. Ale nebol to on. Bol to nejaký Qin Wei. Necítil som z neho, že to bol Luhan, hoci mu bol takmer totožný.




Minseok sa ocitol v mojej práci. Tým, že sa ma dotkol, tento modro-oký chlapec videl moju minulosť. Dozvedel sa, že som sa stretol s Qin Wei a dokonca to, že som všetko o ňom a Luhanovi vedel. Povedal mi, že Luhan vymazal sám seba. Že toho chlapca, ktorého som stretol už nemôžem považovať za Luhana. Túto skutočnosť som do dnes nechcel prijať. To, že môj Luhan už neexistuje. Nikto netuší, ako to dokázal, ako sa dokázal, vymazať? Je to absurdné.




Už nevládzem žiť takýto život. V tomto živote ľudí len strácam. Všetkých tých, ktorých milujem. Otca, matku, brata, lásku. Všetko strácam. Už som stratil dosť. Už som vyronil dosť sĺz. Teraz je čas na mne. Stratím sám seba. Zajtra, dňa siedmeho apríla ukončím svoj život na moste Yanghwa nad riekou Han. Nedokážem bez Luhana žiť. Ani neviem kde je, ale aj keď henten človek bol Luhan, už nie je. Nevládzem, prepáčte mi to.




Ďakujem ti mami, vždy si tu bola a starala si sa o mňa, od kedy som sa narodil.

Ďakujem ti oci, vždy si ma vychovával a radil, keď som to potreboval.

Ďakujem bratček, vždy si bol moja najväčšia opora, moje slnko.

Ďakujem Luhan, bol si moja láska, niekto, koho som tak moc miloval a kto mi dal posledné mesiace života.





Zbohom.



0 komentárov: