utorok 7. októbra 2014

01 Červené oči


Prvý diel alebo taký menší úvod do tejto poviedky vznikol v jednej miestnej kaviarni pri pivku. Dostala som veľmi zaujímavý nápad, ktorý si nemyslím, že by mi napadol ak by som nebola v tak dobrej spoločnosti. Nepamätám si avšak úplne do detailu spomínaný úvod, takže ho prepíšem na novo. Písala som ho totiž do kamarátkineho tabletu, ale keďže píšem túto poviedku bez vedomia kamarátov, nebudem si ho od nej pýtať. Mám rozpísaných pár poviedok ale bohužiaľ moja myseľ je po nociach pred spaním plná tejto a vtedy mám dobré nápady. Keď toto čítaš, poviedka je už zrejme v štádiu, kedy sa mi ju oplatilo zverejniť:) Jeden diel by som chcela aspoň na 3000 slov^^

Edit: poviedka je dopísaná (takmer) Diely mám v pláne zverejňovať 3 krát do týždňa. Máte sa na čo tešiť.






Bola polnoc. Chlapci sa prechádzali po piesočnatej pláži a snažili sa vytriasť z hláv zbitkový alkohol. Kai nebol dva krát nadšený, že ho jeho najlepší kamarát presvedčil piť mimo práce, ale už sa tým ďalej nezapodieval. Aspoň ten piesok masírujúci jeho nohy bol príjemný v tejto situácií. V letnej noci bolo veľmi príjemne takže jeho tenký svetrík obmívajúci jeho telo bol akurát. Jeho kamarát si niečo mumlal ale ani jeden na druhého neupútavali pozornosť. Po celej prechodenej noci by možno bolo aj na čase ísť domov.


“Prečo sme vlastne išli na pláž?” Opýtal sa kamarátov nerozrozprávaný hlas.


“Máme to takto bližšie k zástavke.” Odvetil Kai len ako si prehrabol jednou voľnou rukou vlasy a v druhej držal tašku. Nie že by jeho kamarát nevedel, že to majú takto bližšie k zástavke, ale už dlhšiu dobu sa mu sťažuje na únavu.


Odrazu jeho kamarát zastal. Kai si toho nevšímal tak urobil ešte jeden ďalší krok keď ho v tom chytil za zápästie. Kai stuhol.


“Čo je Chen?” opýtal sa možno mierne podráždenejším tónom v hlase.


“P-pozri sa.” Kai počul ten strach v jeho slovách. Ako pozeral stále dole na svoje nohy, zdvihol po prvý krát hlavu aby videl to, čo zrejme nečakal, že uvidí. Pred nimi stála postava. Nižšieho vzrastu ale nie až tak výrazne. Možno rovnako vysoký ako Chen. Nad tým ale nebol čas premýšlať. Z tej osoby išiel strach. Bolo ju zle vidieť. Dokonca nevedeli v rýchlosti určiť, či je to chlapec alebo dievča. Osoba sa mierne pohla a obaja urobili krok do zadu takmer synchronizovane. Nebáli sa prítomnosti cudzej osoby, ale toho, že toto stvorenie malo prudko červené oči, ktoré vzbudzovali strach.


“Nebojte sa ma.” Prosil ich veľmi jemný hlások. Ale chlapčenský. Žiadne dievča. To vyvolalo v chlapcoch ešte väčší strach, pretože nemohli tušiť, či ich tá osoba neprebodne nejakými žihadlami ktoré skrývala za krídlami.


“Som človek presne ako vy. L-len… nemôžem za moje oči. Nechcel som vás vystrašiť, prosím, pomôžte mi.” Urobil malý krok v pred a obaja chlapci sa chytili za ruky a urobili opäť krok dozadu. Bolo počuť, že má zvláštny prízvuk. Bol to vôbec človek. Nechcel sa ich ten mimoženštan len oklamať?


“Pozrite sa. Nemám pri sebe nič. Som slabý a nemám vám ako ublížiť. Len mi uverte aspoň vy. Stále sa skrývam pred ľudmi už takmer celý deň.” Klakol si na kolená a ruky spojil dokopy. Prosíkal ich, aby mu dali aspoň šancu im vysvetliť o čo ide. V tom Chen pustil Kaia a klakol si k tej osobe dole.


“Chen zbláznil si sa?! Prosím ťa poď hore!” Snažil sa ho za predlaktie vytiahnuť k nemu ale Chen sa jednoducho trhol. Ako klačal pri uslzených očkách a jemnej nevinnej tvári, zapozeral sa na neho a usúdil, že tá osoba je zrejme naozaj neškodná.


“Pozri sa Kai, on ti neublíži.” Pozrel na neho hore a Kai len prehltol tú guču ktorá sa formovala v jeho krku.




“Som z Číny.” Začal rozprávať červeno-oký chlapec keď už sedeli na nejakých schodoch.


“Išli sme z rodičmi na týždeň sem do Kórey na akúsi dovolenku. Neexistuje deň, kedy by na mňa rodičia nekričali. Každý děň sme menili hotel. A dnes sa to stalo. Rodičia išli na pred a ja som mal dojsť za nimi na parkovisko. Lenže… zabudol som si dať šošovky. Musím si ich dávať, pretože sa ma všetci naokolo boja. Otec ma zbil, pretože som bez nich prešiel po celom hoteli. Posadil ma do auta a povedal, že ho mám počkať. Matka pri tom kričala niečo o tom, že som netvor, ako to robí každý deň. Ja som ale… utiekol som im. Nedokázal som v tom aute sedieť ďalej a proste som vystúpil. Vlastne som im urobil radosť. Nejeden krát som počul ako sa rozprávajú v kuchyni o tom, či ma nevypustia niekde urpostred lesa, kde sa o mňa už zver postará.” Chlapec sklopil hlavu a Chen s Kaiom na seba pýtavo pozerali. Obaja zbadali ako sa chlapec snaží udržať slzy.


“Teraz sa ale už nechcem vrátiť. Aj keby som mal takto umrieť. Radšej umriem ako s nimi zostanem. Aj tak nikomu chýbať nebudem. Som len netvor.” Sklopil hlavu a zhlboka sa nadýchol.


“Poď s nami. Nemusíš sa za nimi vraciať. Skús sa postaviť na nohy. Skús začať od znova.” Prehlásil Chen veľmi presvedčivo pre Kaia na to aby sa len tak ticho prizeral.

“Šibe ti? Chen pre boha ledva sa staráme o seba a ty si chceš domov niekoho zobrať? Čo ak ho bude hladať polícia lebo jeho rodičia po ňom už určite pátrajú. My budeme potom únoscovia a my skončíme vo väzení nie on.” Začal na neho veľmi nahnevane ukazovať.


“To nie. Nechcem od vás nič. Ráno máme odchádzať do Číny. Rodičia určite odídu. Nemôžu si dovoliť tu zostať. Kebyže ma nahlásia zdržalo by ich to a to nedopustia.” Povedal chlapec s istotou.

Chen pokrútil hlavou a postavil sa. Oprášil zo zadku špinu po zaprášených schodoch a načiahol na červeno-okého ruku.


“Poď. Nič sa ti nestane. Nenechám ťa tu takto. Si len človek. No a čo že máš trochu červenšie oči. Preto nie si mutant. Nikto na svete si nezaslúži aby sa k nemu takto správali. Máš šťastný deň že som tu ja.” Usmial sa.


“Choď robiť charitu niekam inam Chen!” Kai sa postavil.


“Toto nie je charita! Toto je nechcené dieťa z rodiny a ja ho tu nemienim nechať!” Odvetil mu Chen a ale chlapec kýval hlavou a jeho ruku neprijal. "Postavím sa aj sám." Prehlásil a zdvihol sa. Chen tomu nevenoval veľkú pozornosť. Zo zadu bolo počuť akési vrčanie. No to Chen úspešne odignoroval. Dostal sa až hore na zastávku a sledoval, kedy im ide najbližší spoj domov.


“Oh bože Chen. Hovoril si, že ideme taxíkom. Prečo musíš vždy meniť plány?”


“Zajtra mu musím kúpiť šošovky takže si nemyslím že je čas na rozhadzovanie.” Kai sa začal veľmi nepríjemne ksychtiť.


“Mne je jedno že si si poriadil nového psa.” Odfrkol a sadol si na lavičku. Chlapec stále pozeral do zeme. Sadol si vedľa neho ale takmer stratil rovnováhu pri tom ako si sadal. Podoprel sa o Kaia aby ako tak udržal balanc a dopadol normálne na lavičku. Kai sa trochu odtiahol a pozeral veľmi nepekným pohľadom. Odrazu ale chlapec prehovoril.


“Viem, že si veľmi nahnevaný, ale nech sa v tejto chvíli udeje čokoľvek, prosím, nerozprávaj. Proste buď ticho a všetko bude dobré.” Kai nerozumel tomu, čo mu povedal. Rozumel, ale nevedel aký to má význam. Chen stále hladel do telefónu keď v tom započuli nejaký zjapot.


Nejaký pouličný bezdomovec napustený alkoholom sa podoprel o zastávku a ukázal na Kaia. “Hej ty. Nemáš cigu?” Začal.


“A nehovor mi, že nefajčíš lebo ti na tieto pičoviny neuverím. Každý v tejto zasranej krajine má cigu do piče!” Vyprśkol zo seba a prišiel takmer úplne pred Kaia pred tým čo sa nad neho naklonil. Kai sa len mierne odklonil a preglgol. Netušil prečo ale normálne by mu už nadával naspäť. Takto len tíško sedel a čakal, kým odíde.


“Bože si na nič. Prijebané decko.” Odklonil sa a začal kráčať preč. Chen to celé sledoval. Bol ticho, lebo on to má vo zvyku. Vie, že títo bezdomovci nezačnú útočiť na ľudí bez dôvodne. Bol prevapený, že Kai tentokrát mlčal a nepriviedol ich do žiadných problémov.


“Kai? Tebe niekto vošiel do svedomia?” Opýtal sa Chen a Kai len povzdychol.


“Chen, nechaj ma. Radšej mi povedz kedy ide ten retardovaný autobus.” Postavil sa. Chen sa len pousmial a ukázal na ruke desať minút. To snáď prežije.





“Musíš byť veľmi hladný. Pripravím ti nejaké jedlo kým sa osprchuješ.” Usmial sa Chen ako podával chlapcovi jeho oblečenie, ktoré mu pripravil do rúk. Zatiaľ čo sa sprchoval, pripravil nejakú zeleninu a ryžu. Bola síce hlboká noc, ale podľa jeho slov celý deň nejedol a to nie je zdravé. Kai sa medzičasom vytratil v izbe. Určite na toto celé nemal náladu. Dúfal, že aspoň keď sa prebudí, zistí, že celý tento incident bol len zlý sen.


Chlapec len vykukol zo sprchy už v Chenovom oblečení, ktoré mu sadlo ako ušité na mieru. Chen z kuchyne zbadal ako sa opatrne vykúka a prišiel za ním aby ho odtlačil do kuchyne. Nechcel od neho už nič počuť, jediné čo chcel bolo, aby sa najedol. Chlapec to jednoznačne potreboval. Cez zelené dlhšie tričko bolo značne poznať, že je vychudnutý až mu vidno rebrá.


“Môžeš spať v mojej izbe a ja pôjdem do obývačky.” Červeno-oký chlapec sa pozrel na Chena neveriacky, čo to vraví. Pokrútil hlavou ako si dával ďalšiu lyžicu ryže. “Ja pôjdem do obývačky. Som veľmi vďačný čo pre mňa robíš. Ďakujem.” Chen sa na to len usmial.


Chlapec bol natoľko slušný, že začal umývať riad. Chen mu na to nič nepovedal, pretože ešte upratoval nejaké veci v kuchyni. Hodinky ukazovali dve hodiny ráno. Pripravil mu periny na gauči aby sa poriadne vyspal.


“Smiem sa ťa niečo opýtať?” Začal Chen ako si chlapec lahal do postele a zababušil sa.


“Samozrejme.” odvetil jemným hláskom a čakal na otázku.


“Ako sa voláš?”


“Luhan.”


“Dobrú noc.” Povedal Chen a zhasol svetlo v obývačke. Vošiel do svojej izby a išiel spať.




Ďalšie ráno sa Luhan zobudil trochu v panike. Ako keby si nepamätal kde to je. No po chvíli mu to všetko doplo. Prehrabol si vlasy a obzrel sa. Cez okno svietilo slnko. Hladal niečo, kde nájde koľko je hodín. Digitálne hodiny vedľa televízora na neho svietili 12:12 poobede. Povzdychol si. Nemá vo zvyku spať takto dlho. Nepočul ale žiadne hlasy ani zvuky. Žeby ešte všetci spali? Čo má robiť? Čo by mal urobiť? V tom započul vrzgot dverí a po chvíli uvidel vo dverách rozospatého Kaia.


Hladel na neho bez emócií. Luhan sa cítil voči nemu previnilo. Nechcel mu otravovať život. To nebol jeho plán. Mal v pláne odísť hneď ako to bude možné. Radšej sa prestal pozerať priamo na Kaia, pretože v ňom nechcel svojimi očami vzbudzovať strach. Obišiel ho vo dverých ale pri tom sa o neho ošuchol ramenom. Urobil dalšie dva kroky a zastal.


“Drž sa v práci.” Pozrel do zeme a išiel k dverám. Kai ani nestačil reagovať keď sa pred Luhanom otvorili dvere. Stál v nich Chen s nejakou krabičkou. Luhan len prekvapene pozeral na krabičku šošoviek. Neveril, že by ich naozaj kúpil.


“Chystal si sa niekam?” Opýtal sa Chen a zavrel dvere. Podal mu krabičku a ukázal smerom do kúpeľne. Luhan len mierne prikývol a išiel priamo do vnútra. Kai sa v tom otočil na Chena a pozeral akoby ublížene.


“Nič o ňom nevieš.”


“Viem, že je to dobrý človek. Nič ti neurobí. Tak sa ho už prestaň báť a príjmi ho.”


“Toto je aj môj byt, nemám dôvod ho prijať. Má červené oči a bledé vlasy. Vyzerá neprirodzene ako bábika.”


Chen si len povzdychol a prebodol ho vyčítavým pohľadom. “Kai si veľmi pesimistický. Zvykni si na neho. Nejakú dobu tu bude.” Pousmial sa ako vie len on a Kai na neho ešte raz pozrel pred tým ako Luhan vyšiel z kúpeľne s tmavo-hnedými očami. Kai sa len jedným očkom pozrel a chcel odkráčať preč, no potom sa pozrel ešte raz.


Luhan pozeral na oboch. Na Chena, ktorý sa stále usmieval a na Kaia, ktorý vyzeral byť veľmi prekvapený.


“Takto ťa ľudia vidia.” Povedal Chen a položil ruku na jeho rameno. Luhan len prikývol.


“Zober si dáždnik, bude pršať.” Chen na neho pozrel a naklonil mierne hlavu. “Ako vieš že idem preč?” Luhan len pokrútil hlavou. “V prípade, že by si išiel.” Upravil to na pravú mieru.


“Luhan, musíme sa ešte veľa porozprávať ale teraz musím ísť do práce.” Luhan prikyvoval a Kai ich stále sledoval z druhej strany chodby. Chen išiel k dverám a potiahol za kľúčku. “Vrátim sa večer, pozeraj telku, urob si na jedenie čo chceš, keby niečo, Kai odchádza až neskôr takže sa ho opýtaj.” Pozrel pri tom výhražnejšie na Kaia.


Už len bolo počuť ako odchádza. Kai si to namieril do kúpeľne a pred tým ako sa tam zavrel sa otočil na Luhana. “Nepribližuj sa ku mne.”




Pre Luhana to bola večnosť. Sedel pred zapnutou televíziou a sledoval pohybujúce sa obrázky avšak vôbec sa na to nesústredil. Hlavu mal zaneprázdnenu otázkami. Prečo žije život taký aký žije? Prečo mu Chen pomáha? O čom sa budú večer rozprávať? Zožieralo ho to všetko ako premýšlal a takmer zaspal kým si všimol, že je osem večer. Ani si nestihol uvedomiť, že Kai už dávno nie je v dome. Celú dobu bol v obývačke na tom istom mieste. Išiel hned za zvukmi do chodby keď zistil, že Chen sa vrátil domov a mal ruky plné tašiek. Luhan neváhal a pomohol mu s nimi.



“Už neštudujem.” Povedal pri neskorej večeri Luhan.


“Pracuješ?” na to ale pokýval hlavou.


“Rodičia mi to zatrhli. Vraj musím doma pomáhať, pretože to je jediné, na čo som dobrý. Vraj by ma nikam nezobrali.” Pokrčil mierne ramenami a Chen prikývol hlavou.


“Máš telefón?”


“Nikdy som žiaden nemal.” Chen si povzdychol a odišiel na chvíľku z obývačky. Došiel naspäť s nejakým telefónom.


“Tento bude od teraz tvoj. Zajtra ti vybavíme číslo.”


“To nemusíš.” Odvetil Luhan ale Chen ukázal prstom na perách, aby bol tíško.


Chen zistil, že Luhan je jedináčik. Že po strednej ho rodičia nechceli takmer pustiť ani z domu. Že ho bili takmer každý deň. Chen sa čudoval, prečo nemá takmer žiadne jazvy. Luhan povedal, že sa mu odjakživa lepšie hoja.


“Ja pracujem ako účtovník v otcovej firme. Vlastne vďaka nemu máme tento byt. Samozrejme mu ho s Kaiom postupne splácame. Kai je čašník v podniku kde je veľa hlučnej hudby na mňa, vieš si to predstaviť.” Obaja sa zasmiali a Luhan mu pomáhal umývať riad a upratať kuchyňu.


“Ja mám 22 a Kai má 20.” Usmial sa nad Luhanovou otázkou. Bol rád, že sa zaujíma.


“A čo ty?”


“Ja mám 24.” Zasmial sa ale Chen nemal rovnakú reakciu. Skoro mu vypadol tanier z ruky a pozrel sa priamo na Luhana.


“Vyzeráš mladšie, nie staršie.” S pootvorenými ústami ani nebol schopný pokračovať, takže mu Luhan zobral tanier z ruky a usmieval sa. Chen mu ho začal ťahať z ruky naspäť, pretože odmietal aby za neho robil jeho robotu keďže už bolo dosť, že mu pomáhal. Ani sa nenazdali a už bolo desať hodín keď Kai vošiel do bytu. Mal krásny výhľad do kuchyne na tých dvoch. Pozrel vražedne na Chena a pokrútil hlavou.




Chen našiel nejakú dobu na to Kaia vo svojej izbe. Zavrel za sebou dvere a sadol si na kraj postele. Kai bol vytrhnutý z nejakej knihy a pokoja, ktorý mal jedine v tejto izbe.


“Čo chceš?” Pretočil sa na chrbát aby na neho videl.


“Prečo mu nedáš šancu? Je veľmi milý. Nežil v dobrej rodine. Chcem mu len pomôcť.”


“Utratíš na neho len zbytočne veľa peňazí a potom nebudeš mať z čoho platiť tento byt.”


“Nie, môj otec bol už informovaný, že mi prišiel kamarát, ktorému som ponúkol pomocnú ruku kým si nenájde prácu a nepostaví sa sám na nohy.” Kai len prekrútil očami.


“Prácu? Čo by tak mohol robiť?”


“Kai, mohol by si sa správať dospelo? On nie je neschopný ako si myslíš!”


“A to vieš ako?”


“Vidím to na ňom. To sa mu budeš celú dobu vyhýbať?” Kai pozrel veľmi otrávene.


“Pozri sa Jongdae… budem sa mu vyhýbať a nechám ho tu. Dohodnutý? Niečo za niečo. Nevyhodím ho von z tohto domu a nenakričím na neho ako mi otravuje život, keď ma necháš ho ig-no-ro-vať.”




Ďalší deň sa Luhan ocitol v obchode s telefónmi. Chen sedel pri nejakej slečne, ktorá sa s ním rozprávala a potom na neho zakýval a on pribehol. “Daj mi svoj občiansky.” Luhan len poslúchol a ďalej išiel sledovať všetky tie veci čo mali vo výkladoch.


Obaja vyšli z obchodu a Chen vkladal kartu do Luhanovho telefónu. Podal mu ho do ruky. “Uložil som ti tam moje číslo pre prípad. Keby bol hocijaký problém, neváhaj a zavolaj mi.” Luhan mu prikývol. Chen ho zobral na ovocný pohár, čo bolo v tomto teple ako na zavolanie.


“Keď sme tu, je čas ti kúpiť nejaké oblečenie.” Prehlásil Chen a Luhan ho chcel zastaviť ale to už Chen mieril niekam do obchodu. Strávili v ňom peknú chvíľku a potom v ďalších troch. Keď Chen uznal za vhodné, že to na teraz stačí, opustili spolu obchodný dom a išli metrom domov. Prišli s predstihom a dali si večeru.


“Moc ti ďakujem. Neviem ako dlho ti to budem splácať.” Chen pozrel s úsmevom na Luhana. “To je v poriadku, všetko má svoj čas.” Odvetil a obaja boli moc lenivý na to upratovať kuchyňu.


“Pôjdem dnes spať, zajtra budem v robote dlhšie, takže ma nečakaj.” Luhan prikývol a išiel si lahnúť na gauč. Ani si neuvedomil, že Kai ešte neprišiel domov. Včera prišiel o desiatej. Luhan nemal predstavu do kedy tam býva. Nechcel nič predvídať, ale možno sa mierne bál. No po chvíli zaspal.





Nemal tušenia, koľko môže byť hodín, keď odrazu niekto prudko otvoril dvere do bytu. Následovne ich prudko zavrel a to bol ten bod, kedy sa Luhan definitívne zobudil. Vedel, že Kai prišiel z práce. A bolo mu divné, prečo až o štvrtej ráno. Odrazu sa vo dverách obývačky ocitol Kai podpopierajúci sa o dvere. Pozeral priamo Luhanovi do očí. Ten už nemal šošovky takže na neho žiaril svojími červenými očami.


“Neuveriteľné.” Povedal Kai veľmi pripitým tónom. Luhan hneď vedel, že zrejme prepil celú noc. Je to súčasťou jeho práce? Kai urobil pár krokov do predu a posadil sa na kraj gauču. Luhan sa necítil sto krát bezpečne ale ani sa nepohol.


“Prečo niekto ako ty mi vošiel do života? Čo tu chceš povedz mi, hmm?” Začal rozprávať divne, z čoho nebol Luhan dva krát nadšený.


“Myslíš si, že sa ťa bojím? Akoby som sa mohol báť princezničky ako si ty, hm? Kvôli tým pekelne červeným očiam? Nehrozí.” Povedal melodicky a rukami sa podoprel o gauč ako naklonil svoje telo nad Luhanove. Jeho tvár bola v blízkosti tej Luhanovej ale ten začal cítiť väčšiu neistotu ako pred tým.


“Nič mi nepovieš? Otravuješ ma tu s tvojím anjelským ksychtom a diabolskými očami ale nič mi nepovieš? Kebyže máš aspoň len trochu úroveň, možno by si mi aj stál za hriech.” Pousmial sa mierne, pohladil ho jemne končekmi prstov po tvári no v tom sa odklonil a postavil. Luhan sa v tej sekunde prestal báť. Jediné čo urobil, že sa postavil hneď za ním a chytil ho. Kai začal strácať rovnováhu ale Luhan tu bol ešte skôr na to aby ho zachytil. Kai ho od seba odsotil. Nepovedal ani jedno slovo a odišiel preč z obývačky priamo do svojej izby.


Luhan si len chytil svoje líce. Mal pocit, že sa mu v hlave valí bolesť tak si hneď lahol. “Čo to bolo?” Opýtal sa sám seba. Radšej si opäť lahol a zavrel oči.

0 komentárov: