Yoseob už sedel na lavičke v parku blízko rieky, kde sa mali stretnúť s Doojoonom. Bolo to veľmi známe miesto pre oboch. Zrazu započul niekoho kráčať po tráve smerom k lavičke, kde sedel. Neotočil sa, a len čakal, kým si sadne vedľa neho. Ale nebol to Doojoon. Bol to Junhyung. „Kamarát, niečo ťa trápi?“ Opýtal sa milo. Ale Yoseob sa len obzrel. „To si ty?“ Povedal nevrlo. Jeho kamaráta to veľmi prekvapilo. Prečo tak na neho zareagoval? Začudoval sa. Nevedel čo má povedať. Jednoducho sa postavil a odišiel. Yoseob sa v duchu preklínal ale sedel dalej. „Seobie...“ Povedal známy hlas, tento krát osoby, ktorú naozaj čakal. „Nevolaj ma tak!“ Povedal smutne a naštvane zároveň. „Povedz mi, prečo si mi klamal!“ Zvýšil hlas mladší. Doojoon si opatrne sadol vedľa neho a zhlboka sa nadýchol. „Vieš, je tu niečo, čo som nikomu nepovedal.“ Povedal tichším hlasom. Yoseob bol ale veľmi nahnevaný, čiže jeho hlas bol hlasnejší. „Ale mne si vždy všetko povedal!“ Doojoon sa začal zhrozene obzerať okolo, kde prechádzali ľudia, pretože nechcel, aby ich niekto počúval. „Ja... prepáč! Nie vždy to ide...“ Začal sa ohradzovať. Yoseob ale naliehal. „Vyklop to Doojoon... čakám.“ Založil ruky a preložil jednu nohu cez druhú. Ani raz za tú dobu, sa nepozrel staršiemu kamarátovi do očí. „Mám priateľku...“ Po týchto slovách ani nepreglgol. Yoseob bol ako z kameňa. Ako socha na námestí.  Doojoon čakal márne na reakciu. Yoseob stále spracovával, čo mu vlastne povedal. „Fajn,“ bolo všetko čo povedal a postavil sa. „Čo, kam ideš?“ Nechápal zmätený Doojoon. „Idem domov, papa,“ povedal a proste odišiel. Doojoon nechápal. Prečo to urobil? Veď mu už povedal pravdu. Nenaháňal ho, proste išiel svojou cestou. Ale na tej ho stretlo prekvapenie. Mladík utekal ako o závod a drgol do neho. Všetky jeho veci mu popadali jedna po druhej. Taška, knihy a zošity, ktoré držal v ruke. Hneď mu začal pomáhať zdvíhať veci, no v tom si všimol, že je to Sungjae z tenisu. „Oh, ahoj.“ Povedal Doojoon plný prekvapenia. Sungjae sa otriasol. „Ahoj!! Ako to dopadlo s kamarátom?“ Opýtal sa s úsmevom, ale ten mu sklesol, hned ako si všimol jeho výraz. „Asi to nedopadlo dobre?“ Opýtal sa starostlivo. Doojoon len sklesnute kývol hlaovu. Podal Sungjae-mu veci, ktoré mu pomohol zdvihnúť. „Ja musím ísť.“ Povedal Doojoon a išiel preč. Sungjae na neho ešte chvíľku hľadel. Prišlo mu to smutné.

„Už nekrič!“ Kričal Changsub po svojej matke. „Povedala som ti, že už žiadne tetovanie, stačilo jedno“ Povedala a praštila ho jeho vlastným tričkom. Ten ale prekrútil očami hneď ako sa mu otočila chrbtom. „Aj tak to už nepôjde dole“ Povedal po tichu, aby to nepočula. Už bol počuť len buchot dverami. Veľmi silný. Changsub sa odpratal do svojej izby a tam sa zavrel. Na skype mal pripojeného kamaráta na webke. Ten sa začal  smiať a šklebiť keď prišiel pred notebook. „Tak ako? Bolo to také strašné?“ Opýtal sa. „No, mám pocit kamoško, že si mal pravdu, nemal som si ho dávať pred campom, zakázala mi ísť.“ Povedal a začal sa škrabať na hlave. „No to mi ani nehovor! Tam ideš, či o tom bude vedieť a či nie.“ Prikázal. „Ale Eunkwang! To nesmiem, veď by ma zabila už úplne.“ 

„Ale smieš“ Povedal orandžovo-vlasý chlapec a začal sa škeriť. Changsub prevrátil očami a zhlboka sa nadýchol. „Potom už z domu nevyleziem nikdy.“ Ale jeho kamarát na druhej strane sa stále smial a usmieval. Changsub už nevedel, ako ho má primäť k inému výrazu. Nakoniec to vzdal. 

Bol večer. Slnko pomaly zapadlo, ale ešte bolo vidno na cestu. Ilhoon ledva videl na cestu. Na ulici po ktorej išiel nesvietili svetlá. Sám tomu nerozumel, asi vypadol prúd. Okrem tmy sa začalo zahmlievať a to chlapcovi neprilepšovalo. Jeho mobil sa vybil na pol ceste, takže ani posvietiť na cestu si nemohol. Zrazu započul šuchot medzi stromami. Zbystrel. Zastavil sa ani sa nepohol. Nevidel ani na koniec ulice. Najväčší problém bol, že touto ulicou išiel prvý krát s domnienkou, že je to skratka. Zo stromu na neho vybehol pes. Ilhoon otvoril ústa dokorán a v sekunde nevedel čo má urobiť. Začal kričať a utekať smerom ani on sám nevedel kam. Ako bežal, skoro narazil do nefunkčnej pouličnej lampy. Potom zahol na ďalšiu ulicu ale tam už nebol normálny chodník. „Lex! Ku mne!“ Zakričal nejaký chlapec na psa. Pes sa zastavil a otočil. Keď si to Ilhoon uvedomil pred nejakým lesíkom. Zastavil. Celý vyľakaný rozdýchaval šok. „Prepáč!“ Začal na neho kričať majiteľ psa a išiel k nemu. „Máš v taške jedlo však?“ Opýtal sa a chytil roztraseného mladíka na chrbte. „Le-len pagáče.“ Koktal. „Ah, naozaj prepáč, dúfam, že si v poriadku. Môj pes je totiž strašne divoký, keď cíti jedlo.“ Povedal a sledoval Ilhoonov vystrašený pohľad. „T-to je v poriadku. Kde sme ale?“ Opýtal sa, keďže jeho orientačné schopnosti sú veľmi nízke. „Ale len pri miestnom lesíku. Ty to tu nepoznáš?“ Ilhoon sa začal cítiť veľmi trapne. „Ja na toto miesto nikdy nechodím. Prvý krát som išiel touto cestou.“ Povedal a pozrel do zeme. „Aha, neboj sa, ja ti pomôžem sa dostať domov.“ Povedal a veľmi široko sa usmial. Ilhoon zbadal jeho milú vysmiatu tvár a trochu ho to ukľudnilo Psíčkar si ale uvedomil, že sa nepredstavil. „Ja som Gikwang.“ Povedal a podal Ilhoonovi ruku. „Ilha- Ilhoon.“ Predstavil sa aj on. „Skvelé!“ Povedal Gikwang a pomaly začal kráčať po chodníčku smerom späť. „Ako dlho tu bývaš?“ Začal vyzvedať. „No, ja som tu kvôli škole už 3 roky.“ Gikwanga to zaujalo. „Je dobré, že študuješ, mám jedného kamaráta, ktorý sa na školu vykašlal a niekedy to ľutuje.“ Ilhoon ale nevedel čo povedať. „Aha.“ Bolo všetko čo zo seba dostal. Dostali sa späť na ulicu, kde sa všetko začalo. „Sme tu, ešte chceš odprevadiť?“ Opýtal sa Gikwang starostlivo. Ilhoon pokýval hlavou. „Nie, to je v poriadku.“ Povedal a išiel pomaly napred. „Dávaj si pozor Ilhoon!“ Povedal mu ešte Gikwang a zakýval mu. Pritiahol si k sebe psa tento krát pevnejšie a išiel smerom domov. Ilhoon sa modlil, aby trafil domov, ale jeho určite nechcel zaťažovať jeho hlúposťou. 

„Príšerné teplo.“ Povedal ovievajúci sa Hyunseung pred vstupom na futbalové ihrisko. Junhyung si niečo ťukal do mobilu a Dongwoon sa rozprával s nejakým sbskárom. Hyunseung sa v dlhej rade veľmi nudil, tak si čítal letáky na bráne. „Camp?“ Drgol do Junhyunga. „Kukni, nepôjdeme sa zabaviť?“ Ukázal hlavou na leták. Junhyung sa spoza slnečných okuliarov nakukol. „Čo ti šibe?“ Poznamenal a zasa sa zapozeral do mobilu. „Ale nie, vezmi si to tak, odreagovali by sme sa, išli by sme aj s Dongwoonom a ostatnými, mali by sme zážitok a netrčali by sme tu.“ Povedal a na konci vety si začal podupkávať na zemi. Aj tak ho Junhyung takmer vôbec nevnímal. Trvalo ešte veľmi dlho, kým sa dostali na radu a kúpili si lístky. Počas futbalu sa chlapci dostatočne zabávali, bola to jedna z ich obľúbených činností. Keď zábavala skončila, Hyunseungovi to nedalo a odtrhol si číslo z letáku, na ktorom boli informácie o campe. „Volám taxík.“ Povedal Junhyung a vytáčal číslo. Chlapci stáli neďaleko prechodu a tesne pred ním zastavilo jedno auto, ale veľmi pomaly. Iba Dongwoon si to všimol. „Sakra!“ Povedal chlapec, ktorý vystúpil z auta. „Môžem mať teraz defekt?“ Povedal a pozeral na hodinky. Dongwoon išiel za ním a omylom drgol do Hyunseunga, ktorý nechápal čo sa deje a kam ide. „Pomôžem ti?“ Opýtal sa hrdinský Dongwoon. „Ale nemusíš, ďakujem.“ Povedal chlapec a vyťahoval rezervu. „Pomôžem ti.“ Aj napriek tomu povedal pán hrdina. Chlapec len pozeral, ako mu berie pneumatiku z ruky. Hyunseung žuval žuvačku a pozeral ako na nové vráta. Junhyung dotelefonoval a položil si ruku na čelo. „WTF“ Nechápal. „Naozaj mi nemusíš pomáhať.“ Začal sa chlapec priam smiať. „Ja som Dongwoon mimochodom.“ Povedal a už trhal chlapcovi kľúč z ruky. „Aha, rád ťa poznávam Dongwoon, ja som Hyunsik.“ Povedal a zrazu bolo počuť beh. „Dongwoooooon!!“ Začalo kričať nejaké natešené dievča s červenými vlasmi. „L-L-Lea“ Povedal nie veľmi nadšene prepadnutý Dongwoon objatím mladej slečny. „Tááák dlho som ťa nevidela!“ Prehlásila nadšene. „Moc si mi chýbal.“ Povedala, chytila jeho hlavu a dala mu bozk na čelo. „Aj ty mne.“ Povedal, nie veľmi nadšene. Hyunsik pozeral a nechápal. Zobral Hyunsikovi kľuč z ruky a začal si koleso riešiť sám. Dievča Dongwoona nepustilo a začalo s ním vykecávať. Hyunseung s Junhyungom si niečo šepkali a nenápadne ich sledovali. Nenačakali sa dlho a taxík prišiel. Dongwoon sa stále snažil Hyunsikovi pomáhať a pri tom zbaviť jeho kamarátky Lei. „Idem s vami taxíkom!“ Povedala nadšene keď prišiel. Dongwoon nechápal, či je to len zlý sen alebo naozaj realita. Hyunsikovi sa pneumaika podarila úspešne nasadiť vďaka Dongwoonovi. „Ďakujem ti moc.“ Povedal a rozlúčili sa. Keď si Dongwoon sadol do taxíka, uvedomil si, že nemá na neho kontakt. „Lea choď domov.“  Povedal až s plačúcim hlasom Hyunseung, ktorý ju doslovne neznášal. 

„Vitajte pri prvom vlogu Mr. Changsub, Ayo Changsub 1991 (čítaj anglicky).“ Predvádzal sa Changsub s mobilom v ruke pred jeho tvárou. Popri natáčaní si začal upravovať vlasy. „Už o dva dni začína camp a moja matka mi zakázala ísť. Chcete vidieť prečo?“ Opýtal sa a položil mobil na skrinku tak, aby ho bolo vidno. Otočil sa a nadvihol si tričko. Na chrbte mal dve krídla. „Toto je moje čerstvé tetovanie.“ Povedal a usmial sa hneď ako sa otočil. „A viete vy čo? Kamarát ma presvedčil a ja na ten camp naozaj pôjdem. Áno, utečiem z domu. Dúfam, že to prežijem.“ Povedala a vypol nahrávanie. Jeho matka akurát vtrhla do jeho izby. „Dúfam, že tu nerobíš nekalosti! Už si si našiel prácu?“ Changsub nič nepovedal iba sa začal kyselo tváriť. Jeho matka ale neprestala a stále do neho s niečim rýpala. „Daj mi už pokoj!“ Povedal a hodil po nej vankúš, ktorý mala po ruke. V zápätí ju obišiel a išiel po schodoch dole, nasunul si žabky, schmatol kľúče a vyšiel von. „Ako ja ju nenávidím.“ Povedal si pre seba. 

„Prosím, ozvi sa mi. Neviem o tebe už tretí deň. Je mi to celé veľmi ľúto. Prosím.“ Takto znela asi pätnásta smska od Doojoona v Yoseobovom mobile. Yoseob si len povzdychol a pohodil telefón na stôl. Rukami si podobrel hlavu a prsty si zaboril do vlasou. Sám cítil, že sa mu hrnú slzy do očí ale snažil sa ich udržať. Začal mu vibrovať mobil, ale tentokrát to nebol Doojoon. „Ano?“ Opýtal sa a na druhej strane sa ozval Junhyungový hlas. „Ideme o dva dni na jeden camp. Bol to Hyunseungov nápad a tak nás napadlo, či by si s nami nešiel, ale vlastne sa už ani nemáš moc čas rozhodovať, lebo Hyunseung mi práve povedal, že už kúpil lístok aj tebe.“ Yoseob nechápal, čo mu to Junhyung trepe. „Akoby si nevedel, že nemám náladu.“ Povedal trochu nervózne. „Doojoon tam s nami nejde, aspoň prídeš na iné myšlienky.“ Povedal a mladšiemu chlapcovi to prišlo ako dobrý nápad. „V poriadku.“ Povedal a zložil telefón. Rozhodol sa, že sa pôjde na chvíľku prejsť k rieke. Ako otvoril dvere, práve prišlo nejaké dievča. „Ahoj, ja som Doojoonova priateľka. Rozhodla som sa sem prísť po tom, čo som počula, že sa mu neozývaš. Je z toho naozaj smutný.“ Yoseobovi sa zastavilo srdce. Nevedel, či má začať kričať alebo sa smiať. Mal chuť ju potiahnuť za jej dlhé vlasy. „Si škaredá.“ Prehlásil nepríjemným hlasom. Dievča zosmutnelo a zároveň ju to prekvapilo. „Ah. Chlapče, prečo si to o mne povedal? Viem, že nie som škaredá.“ Povedala ale chlapec ju nevnímal. „Uhni mi z cesty.“ V tom ho ale chytila nad zápästím a potlačila ho k jeho vlastným dverám. Pritlačila ho oboma rukami až k dverám. „Máš pravdu, už sa k Doojoonovi nepribližuj. Nestojí mu takýto hnusný kamarát ani za reč.“ Povedala a zahľadela sa mu nepríjemným pohľadom do očí. Yoseob prehltol slinu a bol ticho. Dievča odkráčalo preč a on sa po chvíli spustil k zemi. „Ja ju asi zabijem.“ Povedal a položil hlavu na kolená.